Rozhovor s Michalom Dittem, riaditeľom Divadla Pôtoň v Bátovciach.

Ste v Bátovciach už sedem rokov. Nemyslíte si, že nastal čas, aby ste si zbalili „caky – paky“ a išli do hlavného mesta, kde zakotvila väčšina vašich spolužiakov z VŠMU?

Sedem rokov je dosť. To je pravda. Siedme roky sú vraj kritické vo všetkom. Nemyslím si však, že odchodom do Bratislavy by sa niečo zásadné vyriešilo. Navyše, Bratislavu neznášam a neviem si predstaviť žiť tam a tvoriť. Bátovce sú pre mňa  ostrovom kreativity a pokoja. A nielen pre mňa.

Ste dramaturg a dramatik. Vaše texty boli inscenované nielen v Divadle Pôtoň, ale i v Slovenskom komornom Divadle v Martine, v Divadle na rázcestí v Banskej Bystrici, v Bábkovom divadle Žilina, v Slovenskom národnom divadle. Väčšina vašich hier bola publikovaná a dve hry boli preložené do maďarčiny i ruštiny. Ste držiteľom niekoľkých ocenení za dramatickú tvorbu. Hovoríte o Bátovciach a o Divadle Pôtoň ako o ostrove kreativity, ale už tri roky ste pre divadlo nič nenapisali…

Napísal som niekoľko desiatok žiadostí o grant (smiech). Čím viac sa rozrastá naša činnosť, tým viac som zahrabaný v administratíve. Je to frustrujúce, ale momentálne nevyhnutné. Napriek tomu vnímam tento priestor ako tvorivý a možno príde ten čas, keď vstúpim do divadla a mojou úlohou dňa, bude písať divadelné hry a dramaturgovať inscenácie. Vidím to ako také svetielko na konci tunela.

Zrejme budete už starý a unavený. Ste úspešný aspoň v grantových žiadostiach a získavaní finnancií pre divadlo?

Našťastie, Divadlo Pôtoň je už etablovanou značkou. Vyprofilovali sme sa na jedno z mála divadiel na Slovensku, ktoré prináša závažné spoločenské témy a inscenácie z ostatných pár rokov sú nesporne provokujúce. Úspešnosť v grantových schémach je z roka na rok väčšia. Tento rok sme napríklad získali, pre nás veľmi podstatný, grant z EHP 2009 – 2014 na projekt Psota na Slovensku, ktorý nám umožňuje voziť autobusom stovky študentov do Bátoviec na celodenné divadelné podujatie. Dotácie sú však veľmi nespoľahlivým príjmom do kultúrnej organizácie. Neustále pracujeme na tom, ako nebyť na grantoch až tak závislí.

Myslíte si, že sa to niekedy podarí? Môže byť kultúrna inštitúcia samoživiteľkou? To by asi predpokladalo, taký hlad po kultúre aký tu (minimálne na Slovensku) ešte nikdy nebol. Myslím, že ste prehnaný optimista!

Začnem asi od začiatku – čísla nepustia. Ročné prevádzkové náklady budovy (energie, telekomunikácie a pod.) sú vo výške 20 000 eur. Bez platov stáleho tímu. Ak by som chcel byť optimistom, tak tieto náklady by si mala na seba budova zarobiť sama vo forme krátkodobých prenájmov alebo zo vstupného. To by bolo samozrejme najideálnejšie, ale je zároveň utopistické myslieť si to. Ak by sme na prevádzku budovy mali zarobiť z predstavení museli by sme hrať každý deň v roku pre viac ako 200 divákov na predstavenie, pričom jeden divák by zaplatil vstupné 10 eur. Diváci by takýmto spôsobom pokryli všetky programové náklady a my by sme sa mohli slobodne venovať ďalším umeleckým projektom. Už na prvý pohľad je však zjavné, že podobné uvažovanie a kalkulácie sú odsúdené na neúspech. Nemám momentálne recept na to, ako racionalizovať tieto nepomery a ako docieliť to, aby kultúrna inštitúcia stála rok čo rok na pevných “finančných základoch”. Ak by som ho mal, tak ho už realizujem. Sme vo fáze zotrvačníkového motora – zháňame financie kde sa dá, dotujeme kultúrny priestor a kultúrny život na periférii periférie najmä svojou energiou, prácou a vytrvalosťou.

No, dobre, čiže hrávať každý deň je nereálne. Ste však divadlo a každé bežné divadlo naštuduje inscenáciu a potom ju hráva. U vás tento model nefunguje. Aká je teda dramaturgia Divadla Pôtoň – Centra umenia a kreativity?

Každé bežné divadlo – od Slovenského národného divadla až po Mestské divadlo Žilina – je dotované svojim zriaďovateľom, čiže štátom, krajom alebo mestom. Majú pokryté prevádzkové náklady, mzdy a samozrejme naštudovania inscenácií. To len na margo predchádzajúcej otázky. Divadlo Pôtoň nie je príspevkovou organizáciou samosprávy – sme nezávislé divadlo. V tom je zásadný rozdiel. Ďalší evidentný rozdiel je ten, že nehrávame päť dní v týždni ako bežné divadlo a už vôbec nie len vlastné inscenácie. Je nereálne odohrať našu inscenáciu viac ako šesťkrát na domovskej scéne, nie preto, žeby sme nechceli, ale kvôli tomu, že divácke zázemie nie je také silné, aby reprízy dokázalo naplniť. Ak chceme ponúkať celoročný program, musíme do priestoru pozývať hosťujúcich umelcov a umelecké skupiny. Musíme ponúkať našim divákom alternatívy a nové impulzy k tomu, aby do Divadla Pôtoň opätovne prišli. Snahou dramaturgie je prinášať inšpiratívne divadelné predstavenia, ktoré sa každoročne predstavujú v programoch prestížnych slovenských festivalov, prípadne sa uchádzajú o divadelné ceny. Okrem toho, v priestore celoročne pracujú rezidenční umelci, ktorí v Bátovciach pracujú na svojich umeleckých dielach a častokrát ich tu aj po prvý raz verejne prezentujú. Najnovšou sekciou dramaturgie priestoru je Kino*. Bátovce sú zrejme jediná dedina v levickom okrese, v ktorej sa premietajú súčasné kvalitné klubové filmy z európskej kinematografie.

Kvalitné umenie na dedine? Pre koho? To predsa nemôžete myslieť vážne…

Stojí nás veľa úsilia presviedčať ľudí v Bratislave o tom, že byť na vidieku nie je vada. Potom presviedčame domácich o tom, že to čo v Bátovciach robíme je súčasné umenie, že to má nejaké úspechy a že to obci prináša isté benefity. Naostatok presviedčame samy seba… rozmýšľame, či to má zmysel. Či to celé nie je márne a zbytočné. Stále to však vnímame ako misiu, ktorú musíme zvládnuť. Je to niečo viac ako dobrodružstvo. Dobrodružstvo to už dávno prerástlo, pretože sa k nemu pridala zodpovednosť za značku divadla, ale najmä za ľudí, ktorých sme do divadla pritiahli. Ale vrátim sa k úvodu rozhovoru, naozaj vnímam tento priestor ako kreatívny azyl. Rozdiel medzi kultúrnym centrom v Bratislave a našim v Bátovciach, je len v počte umelcov na meter štvorcový a v počte potenciálnych divákov, ktorých môžeme svojou činnosťou osloviť. Možno takýto typ kultúrneho centra na vidieku pôsobí na Slovensku exoticky, ale v zahraničí tomu tak nie je. Je množstvo vidieckych kultúrnych centier a rezidenčných umeleckých domov po celom svete, ktoré práve tak ako my, stavajú na tom, že samota mimo centra môže znamenať pre umelca dostredivú silu, ktorá sa podpíše na sústredenej, cielenej a inšpiratívnej výpovedi o svete.

Tak teda: Zlomte väz!

(Rozhovor bol uverejnený v Cultuere Attack 1/2015)