Režisérku a občiansku aktivistku Vieru Dubačovú možno v Bátovciach stretnúť veľmi často. Prichádza do Divadla Pôtoň, ako spolupracovníčka, herečka, diskutujúca, lektorka workshopov. Viera je človek s obrovskou charizmou, fyzicky veľmi krehká, ale keď ju spoznáte, zistíte, že je veľmi silná a valcuje vás svojou energiou. Ak ste ešte nemali príležitosť na stretnutie s ňou, prinášame vám aspoň sprostredkovaný rozhovor.

Viera, aká je tvoja cesta umelca?
Ťažká. (Smiech.) Od narodenia?

Áno, môžeš od narodenia.
Narodila som na slovenskej dedine, nemala som žiadneho umelca v rodine a ani tetu v Amerike, čo ma vždy mrzelo. To boli dve veci, ktoré ma v živote vždy mrzeli. Že sme za socializmu nemali tetu v Amerike, ktorá by nám posielala balíky a nemala som umelca z rodiny, ktorý by ma vodil na premiéry. Vždy som závidela deťom hercov, ktorí sa v divadle chovali ako doma, chodili do divadla zozadu a do hereckých šatní. Toto sa mi teda nestalo. A tak som si tak chodila snívať, vtedy do Nitrianskeho krajového divadla (dnešné Divadlo Andreja Bagara), lebo mama pracovala na pošte a dostala premanentku do divadla.  Videla som všetky predstavenia, podarilo sa mi vidieť nástup režiséra Jozefa Bednárika, videla som jeho „Bernardu Albu“, videla som celú nastupujúcu divadelnú generáciu. Permanentka bola väčšinou voľná, pretože poštári nejavili o ňu nejaký prudký záujem, iba občas. Takže som si to takto v divadle odsedela a vedela som, že chcem byť umelec. Keď som bola na ZDŠ ôsmačka, tak som si dala prihlášku na gymnázium. Boli sme v triede traja čistí jednotkári, ktorí sme chceli ísť na gymnázium, ale dvom nám hneď na škole prihlášku zobrali a nepustili nás tam. Boli sme z katolíckych rodín a pre to naše socialistické zriadenie sme neboli „dosť čistí jednotkári“. Potom som chcela ísť na konzervatórium do Brna, ale odtiaľ mi napísali, že Slovákov na herectvo neberú. No a tak mi nakoniec hrozilo, že nebudem mať vôbec žiadnu školu. (Smiech.) Tak som išla do deviateho ročníka  a rodičia mi protekčne vybavili školu v Trenčíne, kde som vyštudovala zdravotnícku laborantku. A snívala som o divadle. A začala som počas štúdia robiť divadlo s dôchodcami a bola som členkou poetického divadla v Trenčíne. Tak si myslím, že divadlo ma sprevádzalo celý život. Nejako sa s tým človek narodí. Ale hlavne som cítila, že chcem byť režisérka. Ocitla som sa ako elévka v Bábkovom divadle v Banskej Bystrici a hrávala som za mesiac 36 predstavení. Ale po revolúcii som zakladala Divadlo z Pasáže s mentálne postihnutými ľuďmi a začala som študovať réžiu na Vysokej škole múzických umení. Teraz réžírujem s kým chcem, čo chcem a občas som rada, keď za to aj niečo mám. (Smiech.) Na Slovensku je to ťažké, Slovensko je krásna krajina, má peknú prírodu. (Smiech.) Peknú prírodu.

Bodka.
A toto je pravda. Slovensko má peknú prírodu. Bodka. (Smiech.)

Čo Ťa viedlo k založeniu Divadla z Pasáže. Boli ste dokonca jednou z prvých organizácií, ktoré vznikali z občianskej iniciatívy.
Áno, patrili sme k zakladateľom tretieho sektora. No, tým, že Slovensko bola krásna krajina prírodou, tak som si tak vrúcne želala aby bola aj ľudsky pekná. Aby to ľudské dobehlo tú krásnu prírodu. Tak som si hovorila, že by som chcela tým svojím umením poľudštiť trošku ten odľudštený svet okolo seba. A keď som tak pozorovala snahy ľudí po revolúcii, tak  sa jemne obohatiť a nastaviť si tak svoje majetkové pomery lepšie ako mali za socíku… akoby tí ľudia zabudli na niečo čo sa volá ľudská solidarita, vzájomnosť a slušné spolunažívanie. V roku 1993 sa mi narodil syn a ja som sa rozhodla, že začnem pracovať s ľuďmi, ktorí sú iní a ktorí sú takým citlivým barometrom spoločnosti. O čo im sa horšie žije, o to je krajina na nižšej úrovni. Zobrala som z ústavu ťažko postihnutých ľudí a naštudovala som s nimi inscenáciu o stave nášho sveta. A to bola inscenácia O Popolvárovi ako ho nepoznáte, kde vlastne tí moji herci predstavovali rozprávkové bytosti, ktoré mali radi  a cestovali s nimi po svete a hľadali s nimi zlo v rozprávkach. A prichádzajú na to, že najväčším strašidlom je človek, ktorý je uzatvorený a nedokáže prijať iného človeka ako svojho brata. To bolo posolstvo. Inscenácia urobila vtedy dieru do sveta, teda do toho slovenského, pretože vo svete boli už vtedy takéto divadlá veľmi bežné. No po tej prvej inscenácii, ktorú sme skúšali štyri mesiace, som sa tak zaľúbila do tých hercov, ale i do toho divadla, ktoré som s nimi robila, do hĺbky samotného procesu, že som sa rozhodla založiť občianske združenie. A tak začala profesionálna cesta Divadla z Pasáže. O divadle sa natočilo veľa dokumentov, dva celovečerné filmy, pointou jeho práce bolo turné po USA. V Divadle z Pasáže som bola štrnásť rokov, dnes je divadlo už Mestským divadlom a ja som členkou jeho správnej rady.

Získala si dve ocenenia, ktoré sú veľmi mediálne sledované. Si držiteľkou Krištáľového krídla za filantropiu a bola si tiež nominovaná v kategórii Kultúra a umenie na Slovenku roka. Aký je tvoj postoj k týmto oceneniam?
Ja by som tieto dve veci neporovnávala. Musím povedať, že Krištáľové krídlo má komisiu, ktorá je zložená z nezávislých ľudí z rôznych oblastí a tam prichádza k tajnému hlasovaniu a aj k skúmaniu tvojej práce. A nominácia na Slovenku roka? No, ja mám trošku problém s tým pojmom Slovák a Slovenka. Je to trošku aj podceňovanie. Akoby sme chceli povedať, že teda aj tie Slovenky, tie ženy, dokážu toľko čo aj tí chlapi. Je to sympatické, teším sa, že som bola nominovaná, teším sa tomu, že moja práca je viditeľná, ale na druhej starne si viem predstaviť, že by boli oceňovaní ľudia bez rozdielu pohlavia, bez rozdielu farby pleti, bez rozdielu náboženského vyznania, že by boli oceňované osobnosti roka, kvôli tomu, že urobili niečo v prospech človeka.

V istej svojej životnej etape – myslím, že to bolo práve pri tvojom odchode z Divadla z Pasáže, si sa rozhodla vstúpiť do politiky. Prečo?
Nebolo to odchod z Divadla z Pasáže, bol to boj o existenciu Divadla z pasáže. Ja som sa chcela pozrieť tak zblízka do očí poslancom, ktorí si neželali mať na území mesta takéto divadlo s mentálne postihnutými ľuďmi. Chcela som počuť ich argumenty, rozprávať sa s nimi a stráviť s nimi čas, aby som chápala ich motiváciu k takémuto odmietaniu. A musím povedať, že tá motivácia je ich osobný záujem. Vstúpila som do komunálnej politiky, som antikorupčná aktivistka, patrím k skupine nezávislých, nepatrím k žiadnej politickej strane. Myslím si, že ak každý jeden človek v tejto spoločnosti raz dozrie, bude vyspelý, vzdelaný v duchu občianskeho povedomia, s názorom, že spravovať veci verejné, je aj spravovať veci svoje vlastné, tak potom táto krajina bude na tom veľmi dobre. Ale žiaľ, zatiaľ to tak nie je a občan je len slovo, za ktoré sa skrýva vždy taká tlupa vychcaných ľudí, ktorí sledujú svoj osobný záujem. A ešte tá tlupa, ktorá sedí v parlamente, má rúško nejakej strany a je ešte i dobre dotovaná ľuďmi, ktorí sú absolútne za vodou s kontami, ktoré majú za siedmimi horami a siedmimi vodami. A tí ľudia naozaj riešia problémy svoje a nie problémy obyčajných ľudí v tejto krajine. To naše (Vierine a jej tímu. pozn. autora) občianske dozretie sa uskutočnilo vtedy, keď sme sa rozhodli budovať Divadlo z Pasáže. Chceli sme pomôcť ľuďom, ktorí sú slabší a zlepšiť im kvalitu ich života. Ale zároveň tým aj trošku pozmeniť kvalitu života ľudí v malom priestore – čiže v Bystrici, či na malom Slovensku. Ono to súvisí i s tým, že my sa veľmi hrdíme nejakým národným povedomím… ale národné povedomie príde raz s občianskym povedomím. Také to pravé národné povedomie. To príde vtedy, keď si uvedomíme aká je hodnota nás, každého jedného človeka bez rozdielu toho čo robím, bez rozdielu toho čo vykazujem na výplatnej páske alebo čím sa zapodievam. Hodnota indiviuality občana. A sumárum tejto hodnoty občanov by malo dať dokopy aj vyzretú spoločnosť a vzbudiť aj nové národné povedomie, ktoré bude stáť na zdravších základoch.

Viera, v Bátovciach sa vyskytuješ pomerne často. Aký je Tvoj vzťah k tejto lokalite?
Už aj zdravím ľudí v Bátovciach, aj sa nich usmievam, oni sa ešte neusmievajú, ale chápem, že sú plachí, možno svetloplachí, keď tam nosím svetlo asi… (smiech). Ale v každom prípade pre mňa osobne sú Bátovce milosrdným azylom, keď vyjdem zo svojho prostredia a tiež sú Bátovce súčasťou Slovenska, toho nášho Slovenska s tými neskutočnými prírodnými darmi a úkazmi. Lebo dodneska sú aj rôzne osobnosti úkazmi, a k takým prírodným úkazom patrí aj Divadlo Pôtoň.

 

(Rozhovor bol uverejnený v Culture Attack 02-03/2015)