O DIVADLE

HISTÓRIA

BUDOVA

VEDENIE DIVADLA

HERCI

SPOLUPRACOVNÍCI

PRESS

VÝROČNÉ SPRÁVY

FAKTURAČNÉ ÚDAJE

PRESS

Jedným dôsledkov rozmachu ochotníckeho divadla v Leviciach, ktorý kedysi začali bratia Držíkovci, bolo aj Divadlo Pôtoň. V Leviciach bolo známe ako avantgardné divadlo pre náročného diváka. Pôsobí na divadelnej scéne už jedenásť rokov. Medzičasom sa divadlo profesionalizovalo, dnes pôsobí ako nezisková organizácia a momentálne sídli v Bátovciach. Okrem vlastnej divadelnej tvorby, zárukou umeleckej kvality ktorej sú umelecká šéfka a režisérka Iveta Ditte Jurčová a dramaturg Michal Ditte, vyvíjajú aj mnohé ďalšie aktivity. Vytvorili napríklad v Bátovciach Centrum umenia a kreativity. O tom všetkom som sa porozprával v bývalom bátovskom kultúrnom dome, ktorý svojpomocne rekonštruujú, s riaditeľom divadla Michalom Somošom.

Priblížte na úvod, prosím, anabázu Divadla Pôtoň od ochotníckeho k profesionálnemu. Ako ste sa vlastne dostali do Bátoviec?

My sme v Leviciach naozaj pôsobili osem rokov a od toho ochotníckeho divadla sme prešli profesionalizáciou, v intenzite i kvalite práce. Ale v Leviciach sme zápasili s problémom stáleho priestoru, budovy. Chýbalo nám priestorové vybavenie pre tvorivý komfort. Nemali sme kde skúšať, skladovať, vlastne sme nemali ani kde hrávať.

Začínali ste pod mestským kultúrnym strediskom.

Áno, ale práve v súvislosti s profesionalizáciou sme potrebovali svoju značku. Spolupráca s MsKS skončila v roku 2005. Potom sme vystriedali počas troch rokov 15 priestorov. V inom priestore sme skúšali, v inom hrávali, inde sme mali kancelárie. Mali sme aj kaviareň Dve slová, ale stále to nebolo ono. Snažili sme sa dohodnúť s mestom Levice o dlhodobom prenájme synagógy, „Tehelne“, skúšali sme vytvoriť divadelné priestory na hrade. Všetko toto zlyhalo, a tak sme začiatkom roku 2008 začali hľadať mimo Levíc. Obchádzali sme obce v levickom okrese a našli sme tieto priestory v Bátovciach. Dohodli sme sa s obcou na dlhodobom prenájme.

Vlastne to bolo šťastným riešením aj pre obec, lebo tento „kulturák“ dlhodobo chátral.

Hlavne nebol dlho využívaný. Na to budeme ešte pár rokov trochu doplácať. Sú tu veľké energetické úniky, zariadenie je zanedbané. Súhlasím s vami, že pre obec je trochu šťastím, že sme prišli a sme ochotní sa starať o budovu, zveľadiť ju, a robiť aktivity, ktoré budú slúžiť občanom Bátoviec, ale aj okolia. Chceme priniesť život nielen do tohto kulturáku, ale aj do jeho blízkeho okolia. V tomto roku upravíme okolie. Chceme podporiť kultúrny a sociálny život v obci.

Viem, že máte smelé plány s týmto kultúrnym domom, chcete ho zrekonštruovať.

Áno, ale zatiaľ sme stále len v štádiu sanácie. Budova je nezateplená, vykurovanie a všetky technológie sú zastarané. Zatiaľ hľadáme peniaze, aby sme ju prestavali na obraz moderného centra kultúry.

Vy ste sa vlastne ešte viac vzdialili od kultúrnych centier, prišli ste na vidiek. Nie je to nevýhoda?

Je to pravda. Odišli sme od centier, kde je väčší potenciál diváckeho zázemia, ktoré sa nám už trochu podarilo vybudovať v Leviciach, najmä v „Dvoch slovách“. Z tohto pohľadu je to krok späť. Chceme však fungovať trochu iným spôsobom, ako predtým. Potenciál diváckej základne je menší, ale môžeme s ňou robiť dlhodobo, systémovo, diváka si vychovávať, nadviazať s ním intenzívnejší vzťah. Upustili sme od idei kultúrneho centra, aké fungujú vo veľkých mestách. Tento priestor chceme využívať nielen ako prezentačný, ale skôr ako pracovný, dať priestor iným súborom, profesionálnym i ochotníckym, ktoré majú ideu, energiu, ale im chýba priestorové a technické vybavenie. Aby sem mohla prísť divadelná či tanečná skupina a pracovať na svojom diele, inscenácii, mesiac i dva. Niečo ako produkčný dom. Aj preto sme prišli do Bátoviec.

Pôtoň bolo vždy divadlo náročného diváka. Myslíte si, že tu sa dá taký nájsť, resp. vychovať?

Poetika sa vyvíja. Keď pripravujeme novú inscenáciu, uvažujeme aj o tom, komu je určená, kto bude jej divák. Ale vždy máme ambíciu nerobiť veci prvoplánové, ale niečo, čo od diváka vyžaduje aj veľa mentálnej energie, aby si z toho dokázal niečo odniesť. Snažíme sa to skĺbiť. Myslím si, že na vidieku nie sú diváci o moc iní ako v Leviciach. Dôležité je, že nehrávame tu len svoje predstavenia, ale pozývame sem rôznych umelcov zo Slovenska i zo zahraničia z rôznych žánrov - divadelníkov, hudobníkov. Prinášajú divadelné kusy, koncerty, zábavy i predstavenia pre deti. Naša tvorba, najmä v minulosti, bola vnímaná ako intelektuálne náročnejšia. To istým spôsobom stále platí, práve preto chceme pozývať aj iných umelcov s vecami „zrozumiteľnejšími“ pre divákov.

Vzniká tu už podľa vás vzťah medzi miestnymi a vami?

Zatiaľ len vzniká. Kým tu nebudeme bývať a žiť každodenný život, budeme prišelci. Ale chceme sa sem presťahovať z Levíc. Aby sme za pár rokov mohli povedať, že sme tu doma a aby Bátovčania mohli povedať: to sú naši. Uvidíme, ako dlho to bude trvať a čo všetko pre to budeme musieť urobiť. Bez toho to nejde. Zatiaľ sa tu nedialo prakticky nič a ľudia si na nás len zvykajú.

Máte pekný projekt urobiť v Bátovciach Centrum umenia kreativity. Čo všetko to obnáša?

Už som spomenul zámer vytvoriť priestor pre kultúru v Bátovciach a okolí, „vidiecke kultúrne centrum“. Vytvárať kultúrnu ponuku pre Bátovčanov i ľudí, ktorí sem zavítajú. Druhou vecou je vytvárať priestor pre tvorcov, otvoriť priestor iným umelcom v oblasti divadla a tanca. Je tu veľká sála, bude tu malé štúdio, budú tu ubytovacie kapacity i stravovacie možnosti. Nezávislé združenia tu budú môcť tvoriť. Bude to platforma pre vznik nových tanečných a divadelných predstavení. Je tu pokoj, pekné okolie. Tu sa môžu sústrediť na svoju tvorbu. Aby sme toto mohli robiť, musíme to tu upraviť, vybudovať ubytovacie kapacity. Tretia vec, ktorú tu chceme robiť, je komunitné centrum. Aby to Bátovčania cítili, a aby vraveli: toto je náš kultúrny dom, naše Divadlo Pôtoň, náš priestor, kde chceme tráviť čas, chceme sa tu stretnúť s priateľmi, zahrať si volejbal, vypiť si kávu. V tomto smere začíname v tomto roku s úpravou exteriéru, je tu záhrada o ploche 40 árov. Radi by sme ju v spolupráci s Bátovčanmi pretvorili na oddychovú zónu - pre mladých ľudí, pre mamičky s deťmi i pre seniorov. Robíme prieskum, čo by sami ľudia chceli a k čomu by aj priložili ruku. Získali sme nejaké finančné prostriedky na zariadenie - lavičky, preliezky, ale očakávame aj pomoc občanov.

Ako ste spokojní so spoluprácou s vedením obce?

Myslím, že je veľmi dobrá. Pán starosta, obecný úrad i obecné zastupiteľstvo nám vyšli v ústrety. Je to harmonická spolupráca. Keby sme neboli v priazni obce, tak tu nie sme.

Myslím, že tá spolupráca je obojstranne výhodná.

Určite. Myslím, že Bátovce sú jedna z obcí Levického okresu, ktoré majú potenciál na ďalší rozvoj. Sú na hlavnej trase do Banskej Štiavnice, je tu priehrada, ktorá bola kedysi vychýrená, chystá sa výstavba nových bytových domov. Prichádzajú sem mladí ľudia.

Dnes každý bedáka, že nie sú, peniaze na kultúru, že ju štát málo podporuje. A vy ste sa dali vlastne na podnikanie v neštátnej kultúre a okrem kultúrnych hodnôt chcete tvoriť aj materiálne hodnoty - zrekonštruovať kultúrny dom, jeho okolie. Ako sa to dá?

Nejaké financie nám dáva aj štát. Problematické je celospoločenské vnímanie kultúry, ktorá vychádza z občianskej iniciatívy, na Slovensku je ešte stále zastaralé. My sme vznikli z iniciatívy niekoľkých ľudí, ktorí si rozumeli, ktorí cítili potrebu sa umelecky tvorivo prejavovať, dali sa dokopy a postupne začali fungovať na profesionálnej báze, robíme to ako svoju prácu. Tým pádom sa tým potrebujeme uživiť. To kompetentní často vnímajú ako niečo nevhodné, čo si síce zaslúži uznanie, ale nemalo by byť živené z verejných zdrojov. Je to iniciatíva občanov, prečo by do toho mal vstupovať štát, alebo samosprávny kraj. Oni majú svoje inštitúcie, ktoré si zaslúžia ich priazeň. Pritom všetci vytvárajú hodnoty pre tých istých občanov, často na rovnakej kvalitatívnej i kvantitatívnej úrovni. Divák vníma hodnotu predstavenia, nie to, či ho vytvorila štátna inštitúcia alebo občianske združenie. Toto vnímanie sa snažíme s kolegami zo sféry profesionálnej občianskej kultúry reformovať. Mohli by sme sa hodne učiť od západnej Európy, ale napríklad aj od Maďarska.

Pre vás je asi veľké plus, že ste vyštudovali manažment kultúry na Univerzite Komenského. Vedieť kultúru manažovať, vedieť napríklad písať projekty, je dnes dosť podstatná vec.

To, že som vyštudoval tú školu, ma priviedlo vlastne sem. Ale omnoho viac záleží na osobnom vklade človeka. Na jeho otvorenosti veciam, ktoré robí. Moja škola bola dobrou štartovacou výbavou, ale prevažnú časť vecí, ktoré dnes robím, som sa naučil v praxi, na vlastných chybách. Vysokoškolské vzdelanie nie je zárukou úspechu, skôr výzvou.

Vráťme sa ešte k vlastnej divadelnej tvorbe Divadla Pôtoň. Čo chystáte?

Sme predovšetkým zájazdové divadlo. Hráme po celom Slovensku. Momentálne pripravujeme novú inscenáciu, ktorá je určená hlavne pre študentov stredných škôl. Je to inscenácia, ktorá bude trochu aj učebnou pomôckou pre učiteľov slovenčiny a literatúry s pracovným názvom „Vzplanutia slovenskej literatúry“ a bude pojednávať o niekoľkých príbehoch zo slovenskej literatúry od 18. storočia po súčasnosť, ktoré sa zaoberajú témou lásky, vzťahmi medzi mužmi a ženami. Je to téma, ktorá by stredoškolákom mala byť celkom blízka, lebo oni sami zažívajú svoje prvé lásky. Mal by im pomôcť pochopiť niektoré súvislosti v literatúre. Nemá suplovať predmet, ale priblížiť ho. Premiéra by mala byť 10. apríla tu v Bátovciach a potom by sme ju mali hrávať pre študentov po celom Slovensku. V septembri sme premiérovali „Nevestu hôľ“, slovenskú klasiku od Františka Švantnera, lyrizovanú prózu. Predstavenie sme robili do exteriéru, hráva sa na námestiach, na peších zónach. Je scénicky a technicky atraktívne, invenčné. Zaujme cieleného i okoloidúceho diváka. Budeme s ňou cestovať od mája do septembra po Slovensku a pôjdeme i do Česka, možno i do Maďarska. Okrem toho máme v repertoári niekoľko ďalších titulov, ktoré hrávame. Vlani sme mali za rok asi 60 predstavení, zájazdových. Tu v Bátovciach hrávame teraz v zime raz do mesiaca, lebo sú problémy s vykúrením, ale od jari do bude častejšie.

BÁTOVCE: Divadlo Pôtoň otvára Centrum umenia a kreativity

BRATISLAVA, 18.09.2009., 16:01 | SITA

Divadlo Pôtoň v sobotu oficiálne otvorí svoj nový priestor - Centrum umenia a kreativity. Divadlo, známe uvádzaním autorskej tvorby a netradičnou interpretáciou klasiky, sa už v lete 2008 rozhodlo presťahovať z nedostačujúcich priestorov levickej kaviarne do kultúrneho domu, ktorý získalo do prenájmu v obci Bátovce pri Leviciach.

Terra Granus – zvyšky gulášu v plastikovej miske

Terra Granus
Dramaturgia: Michal Ditte
Dramaturgická spolupráca: Zuza Ferenczová, a.h.
Hudobná spolupráca: Pavel Graus, a.h.
Scéna a kostýmy: Iveta Ditte Jurčová
Produkcia: Michal Somoš, Veronika Mezeiová
Réžia: Iveta Ditte Jurčová
Hrajú: Henrietta Rab, Michaela Hrbáčková, Gabriel Tóth, Kristína Sihelská, Kristína Tóth/Katarína Vakrčková, Réka Derzsi/Mária Danadová Dátum premiéry: 15. a 16. februára 2008, Spoločenský dom Tlmače - Lipník

Popri budovaní myšlienky európskeho občianstva, spoločného európskeho kultúrneho priestoru, či sťahovaní mladých za lepšou prácou ďaleko od domoviny, sa zvyšuje potreba hľadania vlastnej národnostnej identity jednotlivca. V dobe rastúcej globalizácie je aktívna mladá generácia, ktorá sa pasuje s otázkou, kde vlastne patrí a preto, že má nepreberné množstvo možností, rieši zároveň aj to, kde vôbec patriť chce. Zahraničná politika jasne smeruje ku globalizácii a vedci upozorňujú, že pri tomto trende sa kultúrne a národnostné rozdiely medzi jednotlivými krajinami začnú pomaly vytrácať.

Na Slovensku je však situácia radikálne odlišná, lebo tu sme sa so svojou minulosťou ešte stále nevyrovnali. Slováci si radi vypočujú, že je dobré ak je krajina mnohonárodnostná, no dovolávanie sa maďarských práv občanov maďarskej národnosti a zároveň obyvateľov Slovenska čoraz viac prehlbuje bariéry medzi Slovákmi a Maďarmi. A pritom obe z týchto skupín sa cítia svojim spôsobom ukrivdene. Je to jednoducho historická otázka a v prostredí multikultúrnej Európy žiadny nevídaný, práve naopak, úplne prirodzený a normálny jav. Možno by bolo dobré sa cez tieto históriou spôsobené nepríjemnosti preniesť. Najskôr sa však o nich musí začať rozprávať. Lebo - čo je vlastne domov? Je to krajina našich otcov alebo krajina, kde sa narodili naši dedovia? Je to celá Európa, lebo naši predkovia pochádzajú z rôznych krajín? Alebo je to naše momentálne pôsobisko? Po akom dlhom čase sa z príbytku môže stať domov? Niekedy sa dá domov vybudovať po šiestich mesiacoch, niekedy nestačia ani stovky rokov.

Aj Divadlo Pôtoň hľadalo. Ťažko povedať či najskôr hľadalo domov a potom našlo tému na inscenáciu alebo najprv našlo tému na inscenáciu a nakoniec prišlo na to, že je aktuálna aj pre členov divadla. Tí svoj domov v Leviciach nikdy nenašli. Nedávno sa Divadlo Pôtoň presťahovalo do neďalekej obce Bátovce, kde plánuje vytvoriť multifunkčné kultúrne a vzdelávacie centrum s dlhodobými vyhliadkami na tvorbu a rozvoj. Inscenácia Terra Granus tak s odstupom času pôsobí ako rozlúčka miestu, kde prežili kreatívne obdobie, zhrnuli ho a posúvajú sa opäť „o dúm dál“.

Táto téma je zároveň hlavným motívom inscenácie Terra Granus. Príbeh je založený na terénnom výskume na Dolnom Pohroní, z ktorého výstupov čerpal herecký workshop, napojený na jeho výstupy. Výsledkom je šesť klipovitých príbehov, ktoré prepája ústredná myšlienka hľadania domova. Oblasť Levíc je z historického hľadiska plná podobných motívov, tvorcovia sa už na začiatku vzdali niektorých tém, ktoré by značne skomplikovali beztak bohatý historický materiál. Ide napríklad o deportáciu Židov počas druhej svetovej vojny alebo súčasné vysťahovávanie sa mladých ľudí do zahraničia s vidinou výhodnejších príležitostí. Rovnako sa tvorivý tím vzdal aj tematiky opačnej – prisťahovalectva obyvateľstva, ktoré nastalo pri priemyselnom rozmachu po vybudovaní atómovej elektrárne Mochovce. Nakoniec sa tematické okruhy zúžili na tri najvýraznejšie témy Benešove dekréty, Výstavba Mochovskej elektrárne a Pohľad súčasníka.

Dramatický text, ktorého autorom je Michal Ditte, je výsledkom dlhodobého skúmania a rozhovorov s ľuďmi z týchto oblastí, na tému domova. Prvotná fáza zbierania materiálu bola pre inscenátorov istotne veľmi náročná, nakoniec, sami majú k otázke domova, ako levickí „prišelci“, čo povedať. Preto je inscenácia Terra Granus v tvorbe Divadla Pôtoň prelomová. Náročná logisticky aj personálne, okrem toho otvára nezahojenú ranu mladej Slovenskej republiky, ktorá by sa už konečne mohla zahojiť. A keď aj nie, tak aspoň zašiť, aby sa časom vyliečila. Verzií scenára, ktorého autorom je Michal Ditte, bolo viacero, nakoniec sa vyprofiloval k voľnému radeniu troch dejových línií, v ktorých účinkujú rovnakí herci, voľne prechádzajúci z jednej línie do druhej. Pre dvorného dramatika Divadla Pôtoň bola práca s dokumentačným materiálom celkom novou skúsenosťou. Napriek tomu zostal verný svojej poetike a do deja zakomponoval aj prvky iracionálna, či nadzemské symboly, často späté so Zemou alebo prvkami duchovna. Zemitosť a Slovensko – maďarský temperament spojený s prirodzenou vlastnosťou dynamicky bojovať za svoje šťastie, napriek tomu, že táto bitka vyzerá už na svojom začiatku úplne bezvýsledne. Spätosť s hrudou, túžba po koreňoch a popri tom všetkom prostá každodennosť s nárokmi na pokoj a vlastný svet. Úplne jednoduchý ľudský život, ktorý sa niekedy pod tlakom okolností z minulosti žiť nedá.

Príbeh nechceného dieťaťa a tehotnej ženy, ktorá ostáva so svojou rodinou, lebo bola násilne oddelená od otca dieťaťa, poukazuje na neslávne známe Benešove dekréty, čiže repatriantské výmeny medzi Maďarskom a Československom po skončení druhej svetovej vojny. Ľudia, ktorých sa dotýkajú by sa dali rozdeliť na niekoľko skupín. Prvá z nich putovala do Čiech, kde pracovali ako bíreši na veľkých gazdovstvách, často krát oddelení od svojich rodín. Druhú tvorili potomkovia maďarských rodín, obývajúcich slovenské územie, ktorým agitátori sľubovali návrat do krajiny ich predkov a vhodnejšie životné podmienky. A treťou skupinou bola nasledujúca generácia maďarských rodín, ktorá sa musela vrátiť do otcovskej Zeme, bez možnosti návratu.
V rámci vysídľovania pracovali aj informátori, ktorými boli ľudia z Jura nad Hronom, obete ideológie, ktorých sa v každej dobe nájde dostatok na to, aby sa postarali o tragický osud tých, o ktorých rozhodli. V prípade inscenácie to bola presvedčená a železne neoblomná Réka Derzsi. Sama síce celkom presne nevedela, podľa čoho má rozdeliť Statok, no svoju logiku v rozhodnutí si nakoniec našla. Rodina k rodine, rozdelenie podľa koncovky priezviska. Pravidlo, ktoré nebolo založené na reálnych vzťahoch, skôr na vykonštruovaných výpočtoch jednej osoby. A hanba v rodine, dcéra s nemanželským deckom, rodina mladú ženu núti postarať sa o to, aby sa pankharta zbavila, no ona sa nakoniec rozhodne dieťa si nechať, napriek nátlaku okolia. Kristína Sihelská veľmi prirodzene, no zároveň presvedčivo stvárňuje ženu z ľudu, miluje svojho milého, no vie, že jej láska nikdy naplnená nebude. Napriek tomu sa odvážne rozhoduje svoje dieťa vychovať. Výkon mladej herečky vyvoláva ľútosť a zároveň hnev, jej tápanie a neistota nakoniec ústia v pevné rozhodnutie – jej úprimnosť a zvládnutie tých najprirodzenejších emócií je jednoducho odzbrojujúca.

Druhým okruhom bolo vysídlenie dediny Mochovce v osemdesiatych rokoch minulého storočia kvôli výstavbe jadrovej elektrárne. Aj v tomto prípade musela spolupracovať sieť informátorov. Rozhovory prebiehali tak s obyvateľmi dediny, ako aj s informačným centrom elektrární. Tvorcovia pracovali aj s dostupným etnografickým materiálom, ktorý bol vyhotovený v poslednom období existencie dediny. Zistilo sa, že výskumy ohľadne miesta výstavby elektrárne prebiehali už oveľa skôr. Kalvínska obec nemala morálne zábrany voči interrupciám a tehotenstvá mladých žien boli na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov často umelo prerušované. Mochovce patrili k obciam, kde sa dlhodobo znižovala pôrodnosť a zvyšovala úmrtnosť. Rozhodla tiež seizmografická poloha, blízkosť k vodnej nádrži a zároveň odľahlosť k iným priemyselným stavbám. Na prelome 70/80 rokov bola úradne zakázaná výstavba nových rodinných domov a iných budov a v 80.rokoch sa začalo s vysťahovávaním. V poslednej fáze bola celá obec zrovnaná so zemou, napriek tomu, že výstavba samotnej elektrárne sa posunula viac na severozápad. Jej existenciu však dodnes smutne pripomína kostol a cintorín, smutne stojaci pri areáli elektrární. Na balkónoch jediného paneláku, kde ich vysťahovali bolo možné vidieť hydinu aj statok, dedinskí ľudia sa s novými podmienkami zmierovali veľmi ťažko. Aj v príbehu Terra Granus mladá rodina svoje nové obydlie za domov nepovažuje. Kristína Tóth s vysokou dávkou temperamentu demonštrovala svoju nechuť k štyrom stenám panelákových izieb, kde nevedela spať a do tohto prostredia ani nechcela priviesť na svet svoje dieťa. Prináša si tam naopak svojho verného psieho priateľa, ktorý má iba jednu chybičku – je po smrti. Gábor Tóth jej skvelým spôsobom kontroval, čím opäť potvrdil svoje herecké kvality a vysokú dávku sugestívneho nasadenia. Ditteho zemitosť v tomto obraze demonštroval symbol otcovského stromu, ktorý do nového bytu Kalvín priniesol. Nechce sa vzdať puta, ktoré ho k predkom viazalo, no strom bez koreňov a vlahy veľmi skoro vyschne.

Tretí náhľad patril optike súčasníka. Mladá žena očarená leskom nákupných stánkov konzumu. Nákupné centrá sú fenoménom dnešnej spoločnosti. Dnešní ľudia sa tam cítia ako doma. Michaela Hrbáčková ako nákupná maniačka podľahne lesku hypermarketov, ale len do tej miery, ktorú jej dovolí jej kreditka. Nakoniec sa stáva bezdomovcom, závislosť na obchodných centrách sa však nedá ovládať ani so zmeneným sociálnym statusom. Z ilúzie prepychového príbytku, obchodného domu, kde trávi všetok svoj čas, sa jej domovom stáva nákupný vozík. Michal Ditte so zozbieraným materiálom nepracuje celkom dokumentárne, práve naopak. Fakty premietnuté v pohľade súčasného človeka sú hyperbolické, snové, zachádzajú dokonca až k absurdite. Situácie sa mnohovrstevnato rozvetvujú, často až netransparentne ukončujú dejové roviny k absurdným riešeniam a koncom. Formálna stránka v závere inscenácie zlyhala, princíp šiestich hercov prechádzajúcich z jednej situácie do druhej sa zrazu stal nečitateľným. Nebol celkom jasný jednak časový odstup a jednak rodinné väzby postáv. Kto je dcéra, kto matka a kto náhodný cestujúci. Reinkarnovaná babička žijúca v tele Zlatej rybičky. Postava Babice, Dcéry a Stratenej stvárnená Henrietou Rab, prechádzala záhadným spôsobom z jednej situácie do druhej, no jej úloha v jednotlivých epizódach bola nejasná. Napriek tomu predviedla vynikajúci výkon, ako jedna z mála súčasných hercov disponuje neuveriteľne presvedčivým hereckým výrazom tváre. Do svojich postáv vkladá v rozumnej miere dávkovaný rozum a cit a pritom je stále svojská a prirodzená. Celkovému tvaru inscenácie však záverečná scéna, kde sa stretávajú všetky postavy pri spoločnej žranici, neprospieva. Ditteho snovosť a modernistická zahmlenosť sa v tomto prípade nevyplatila, skôr zabránila záverečnej katarzii.

Inscenácia Terra Granus je však formálne i obsahovo na slovenské pomery unikátom, ktorý prepája realitu s divadelnosťou. Svojou aktuálnosťou rovnako aj minulosť a súčasnosť. Všetky tieto atribúty spolu s citlivým režisérskym vedením Ivety Ditte Jurčovej nechali naplno vyniknúť herecké osobnosti hlavných predstaviteľov. Ditte Jurčová majstrovsky ovláda prácu s hercom, dokáže vybudovať silnú divadelnú situáciu, do ktorej miestami rafinovane zakomponováva komiku. Inscenácia Terra Granus získala cenu bratislavského diváka na festivale Nová dráma 2008 a treba povedať, že vcelku oprávnene. Mravenčia výskumná práca tvorivého tímu sa vyplatila, a preto bude hádam hľadanie domova míľnikom, na ktorý Pôtoň nadviaže vo svojom vlastnom „novom domove“.

O tom, ako a prečo sa v divadle hráva aj o „vlastnej“ krajine

(Neznámy vojak-Tuntematon Sotilas, Fínske národné divadlo a Terra Granus, Divadlo Pôtoň)

„História je to, čo bolí.“ Fredric Jameson

Kolektívne traumy minulosti a nevysporiadané svedomie „národa“ so sebou samým na javisku nachádzajú útočisko – inými slovami – svoj vlastný priestor na otvorenú rozpravu o tom, čo „nás“ páli.

Po predstavení Neznámy vojak v réžii Kristiana Smeda vo Fínskom národnom divadle v Helsinkách som si uvedomil, že tomu nebolo inak ani v prípade zločinov druhej svetovej vojny, ktorá spomínanú severskú krajinu, medzi inými, taktiež poznačila. Sťahovanie z anektovaného územia, násilná evakuácia sedemdesiatich tisíc detí bez matiek do Švédska a Dánska (pričom mnohé z nich sa už nikdy nevrátili) či obete na životoch každého šiesteho vojaka, sú historickými faktami, na ktoré sa nedá zabudnúť.

„Domov, rodná zem a náboženstvo – tri veci, ktoré by mali mať miesto v srdci každého občana. Štvrtá – Neznámy vojak.“ Asko Tanhnanpää

Aj takto výstižne sa dá pomenovať fakt, ktorý tvorí súčasť fínskej národnej identity. Hrdina rovnomenného vojnového románu, ktorý napísal klasik Väinnö Linna v roku 1954, sa do pamäti národa vryl podobne ako na Slovensku Jánošík. Aj keď neznámy vojak predstavuje hrdinu ľudu, obeť i morálneho víťaza v jednom. V zásade pacifistická kniha s kritickým náhľadom na rolu oficierov aj vojnovej mašinérie sa rok po vydaní dočkala filmovej adaptácie v réžii Edvina Laineho. Stalo sa tak, že kontroverzný tón Linnovho románu bol nahradený niečím, čo by sa dalo nazvať oficiálne akceptovateľnou verziou fínskej vojnovej skúsenosti ako heroickej vojny patriotov. Pôvodne sarkastická záverečná poznámka klauna z knihy o tom, že „Sovietsky zväz vyhral, avšak malé, vrtké a odvážne Fínsko skončilo druhé“ bola prostredníctvom filmu s pátosom povýšená na takpovediac „národnú pamiatku“. Podobný účel plnil aj ďalší remake z roku 1984 v réžii Rauniho Mollberga. Významnosť týchto kultúrnych artefaktov potvrdzuje nielen fakt, že prvý z týchto filmov sa vysiela každý rok 4. decembra na Deň nezávislosti, ale aj februárová televízna premiéra umeleckého záznamu divadelného predstavenia z roku 2007, ktoré je dodnes v repertoári Národného divadla.

Aj napriek počiatočnej kontroverznosti obrovskej produkcie, ktorá bola doslova verejne „pred-diskutovaná“ je zrejmé, že súčasná spoločenská realita Fínska je ochotná načúvať duchom minulosti. Popremiérové novinové titulky ako napríklad „Smed číta Linnu ako diabol Bibliu“ alebo „Klasik Linna znásilnený!“ azda netreba komentovať. A sám režisér s tým akoby vopred počítal: „Linnov obľúbený, hlboký, duchaplný a mierumilovný príbeh nadobudne novú perspektívu, ktorá sa bude musieť konfrontovať so súčasnými hodnotami a tempom života. Nevyhnutne pôjde o stret dvoch pohľadov na svet.“ Kým mnohí vyzdvihovali vierohodnosť charakterov postáv tak, ako ich vykreslil Linna, iní inscenáciu zatracovali za to, že neeticky „očierňuje“ správanie fínskych vojakov.

Išlo hneď o niekoľko „odvážnych“ scén, ktoré sa Smed nebál zrežírovať, a ktoré vyvolali kontroverzné reakcie nielen u publika, ale aj v novinárskej verejnosti. Napríklad scéna prvého stretnutia vojakov zoči voči smrti v podobe rekvizity práčky (rozumej „mŕtvy Rus“) hádam nenechala chladným ani posledného cynika. Aby nepriateľského vojaka „dorazili“, začali ho prehľadávať a znevažovať najprv ruble, potom fotku manželky a nakoniec i matriošku – národný symbol feminity, plodnosti a materstva. A v prípade, že by cynik naďalej pochyboval, tak už určite nie po tom, čo sa vojaci zmocnili každej ďalšej bejby-matriošky a začali ju chlipne olizovať – v detailoch na projekčnom plátne v pozadí scény. Odrazu už bolo čoraz ťažšie rozlišovať medzi chlapcami „dobrými“ a „zlými“, a ako dôkaz slúžili aj nikdy predtým nezverejnené fotky mŕtvych žien. Darmo – česť vojnových veteránov ako i status quo fínskej spoločnosti tak mohli byť verejne spochybnené.

Zatiaľčo predstavenie je možné na metaúrovni vnímať aj ako posolstvo mieru, zosmiešňovanie nacionalizmu v podobe projekcie hokejového víťazstva z roku 1995, či zábery infra-kamery bojového poľa v Iraku vypovedali aj o iných súvislostiach. Analógia udalostí sa v novom kontexte ukázala ako veľmi efektná, pričom hojekové (či športové) „šialenstvo“ nie je neznáme ani v našich končinách.

Ďalšie gesto nesúhlasu s provojnovou mašinériou prišlo v podobe scény šikany mladíka, ktorý pre svoj telesný a mentálny hendikep nebol schopný narukovať na vojnu. Keď už ponižovanie, kričanie a emocionálne vydieranie boli neznesiteľné pre diváka i pre samotného herca, začal hlasno nadávať na margo režiséra, divákov a vojny vôbec, a civilne odišiel z divadla. Odcudzovací efekt zafungoval a tak mohla prebehnúť i vnútorná konfrontácia diváka. Bez ohľadu na to, či išlo o pokus o verné zobrazenie historickej skutočnosti, jej „rehabilitáciu“ alebo len úmyselné (de)konštruovanie, v každom prípade sme si ju najprv museli predstaviť.

Smed „na plátne“ dokonca zachádza tak ďaleko, že „na ostro“ zostreľuje niekoľko národných ikon – vlajku, celebrity, politikov, generálov, aj riaditeľku samotného „národného“. Kým na jednej strane to vyznieva ako ospravedlňujúce gesto za tento silne politický podtext, na strane druhej to možno vnímať ako snahu o radikálnu dekonštrukciu národnej identity, solidarity, a tým aj zaužívaného „rozprávania“ o veciach minulých. A akoby toho nebolo dosť, záver hádam otriasol aj svetom snov toho posledného žijúceho patriota na zemi – „Fínsko je mŕtve! Fínsko je mŕtve!...“, dospievali herci-hudobníci, zložiac zbrane, kríž i „víťazstvo“ do stredu javiska.

Je jasné, že príčiny takéhoto druhu radikalizmu, priamočiarosti a pátosu v umeleckom vyjadrovaní sa ukázali byť v tomto prípade silnejšie, než rozhodnutie inscenovať dané témy s väčšou dávkou invencie, autenticity či skromnosti. Po návšteve niekoľkých ďalších divadiel aj mimo Helsiniek som si uvedomil, že nákladné produkcie a estetika poznačená modernými technológiami nie sú privilégiom len v „národnom“, ale tvoria neoddeliteľnú súčasť tamojšej divadelnej kultúry (mimochodom, svetelný dizajn má vo Fínsku vysokú úroveň). Podpora umeleckých projektov a divadiel zo strany štátu je závideniahodná a akiste súvisí s prosperujúcou ekonomikou a vysokým životným štandardom.

Hoci stále istým spôsobom svojské a „uzavreté“, Fínsko sa zdá byť sebestačnou krajinou, ktorá akoby prirodzene odolávala rôznym medzikultúrnym vplyvom. Kým pocit „exkluzivity“ a sebavedomia (z) toho, čo umelec v tejto krajine vyprodukuje (po estetickej i tématickej stránke), je hlboko zakorenený, fínska umelecká scéna je zároveň ústretová voči experimentovaniu (hypermoderné Centrum pre výskum divadla v Tampere je toho dôkazom), ako aj silne zastúpená tradíciou tzv. letného open-air a amatérskeho divadla.

Čo je však v tomto prípade spoločné v porovnaní so slovenskou divadelnou kultúrou je fakt, že sa nevyhýba politickým a „národným“ témam načrtnutým v úvode. V našich pomeroch o tom svedčí aj inscenácia nezávislého profesionálneho divadla Pôtoň, ktoré sa najnovšie muselo presídliť z Levíc do Bátoviec. Ide o predstavenie Terra Granus (2008) v réžii Ivety Ditte Jurčovej a z pera Michala Ditteho, ktorý jeho hlavnú tému spracoval na základe terénneho výskumu dôsledkov povojnových deportácií obyvateľov Pohronia – obetí tzv. Benešových dekrétov, ako aj výskumu dôsledkov vysídlenia dediny Mochovce v osemdesiatych rokoch minulého storočia kvôli výstavbe jadrovej elektrárne. Téma hľadania domova, svojho kúsku zeme, o ktorý je cez vojnu aj po vojne ťažké bojovať sa ukázala ako kľúčová pri znovuprežívaní pamäte a kolektívnej traumy národa na javisku. Kto teda odkiaľ pochádza a kam patrí?

„Ztatok sú takí, čo sa píšu našin nárečín... A nasledovne takí, kerí zvladujú zarecituvať alebo zaspívať tú našu!“ Inštruktorka (Terra Granus)

Podobne ako vo Fínskej produkcii, opäť sme pri historických udalostiach, presnejšie v slovenskej minulosti, ktorá sa v rukách divadelných tvorcov konfrontuje s prítomnosťou. Postava Inštruktorky – „Slovenky od počiatku“, nás hneď v úvode s dôležitosťou informuje, kto má a kto nemá právo žiť na tom-ktorom území. Primárne selektovanie na základe predstavy „národnosti“ je akousi expozíciou do toku bolestivých udalostí, ktoré po tomto selektovaní nasledovali. Viacmenej ironický pohľad súčasníka – inscenátora, pohľad s ohľadom na vyššie spomínané historické fakty, tak provokuje diváka i národovca.

V jednom z príbehov sa stretávame s deportovanou rodinou, v ktorej nosí dcéra pod srdcom dieťa. Čaká ju však trpký život. Buď sa „ľudový“ potrat, ktorý spočíva v pití veľkého množstva alkoholu, vydarí (a maďarského „pankharta“ tak vyplaví), alebo sa žena-matka svetu postaví – ako inak, sama. A zvládne to i bez muža, ktorého by jej rodičia aj tak zakázali. Veď otec na margo národnostnej znášanlivosti jedným dychom dodáva: „Každý predsa vie, že ruža vyrastená pri hovne smrdí!“

Kým niekto nemá to šťastie narodiť sa, iní nemajú to šťastie zostať „doma“. O tom už hovorí ďalší príbeh, v ktorom sú mladomanželia autoritami na povel presídlení do nového panelákového bytu spolu so svojimi spomienkami na domov: „Už vidím, ako na balkóne v činžiaku budeme variť lekvár. A páliť pálenku. Ledva tam popraté navešiam a sliepky uložím. Ako sa tam s kotlami pomestíme?“, sťažuje si nevesta, ktorá sa odmieta vybaliť, lebo naďalej verí, že sa s manželom čoskoro vrátia tam, odkiaľ prišli. Nemôže spať, lebo všetko je jej cudzie. Nemôže spať, lebo čo ak by zaspala to ráno, kedy sa opäť poberú naspäť – domov?

Aj takúto horkú podobu môže mať osud presídlencov. Je teda „domov“ len tam, kde si ho sami nájdeme? A ako by na túto otázku odpovedali všetci „expatrioti“, ktorí dnes žijú a pracujú v zahraničí? Ďalšia postava v hre má však v tomto jasno – bezdomovkyňa sa cíti ako doma jedine tam, kde je supermarket, a ešte lepšie s nákupným košíkom v ňom. V každom meste jeden máme, a preto je v každom supermarkete aj kúsok domova. Dokonca aj predavačky vyzerajú takmer rovnako „usmievavo“. „A prečo vlastne o tom hovorím?“, pýta sa protagonistka. Vzápätí sa dozvedáme, že jej suseda musela kvôli supermarketom zavrieť obchodík, kde sa vždy dalo nájsť to, čo kto potreboval. Nielen tie luxusné zbytočnosti.

Symbolický záver, počas ktorého sa všetci zúčastnia tzv. „veľkej žranice“ pri jednom stole – „doma“, horko komentuje spoločenskú realitu. Postava Matky s krídlami anjela, ktorá spolu s dcérou pripravila a napiekla chlieb pre všetkých zúčastnených, vyjadruje svoju nezlomnosť: „Ja som nikdy nepoznala lásku. Ja neviem, čo to je. Ale na kolená aj tak nikdy nespadnem. Iba ak v kostole. Alebo pri umývaní dlážky. Ale inak – nikdy!“ A ostatní majú tiež svoju pravdu – jednoducho „sa to celé posralo“ s tými transportmi. Ako však nájsť skutočnú pravdu, keď je zarytá hlboko v srdci zeme pri Hrone?

Zatiaľčo inscenácia osciluje medzi minulosťou a súčasnosťou, jediná nadčasová je v nej postava menom Stratená, ktorá cestuje nevedno kam. S čím si je však istá, je fakt, že opäť vystúpila na nesprávnej stanici. A v závere ju nekompromisná Inštruktorka zbaví aj toho posledného, čo mala – nemej rybky v akváriu ako spomienky na domov. Megafónom – tentokrát v mene Mestského kultúrneho strediska, zaháji ďalšiu „selekciu“, v rámci ktorej prítomných poprosí, aby sa z dôvodu produkovania nízkej umeleckej kvality okamžite spakovali a odišli niekam inam. Zdá sa, že nikto si nedovolí namietať a pokorne vykoná rozkaz. Jedine Stratená zostane otvárať ústa do prázdna. Akoby si pamätala všetko dôležité, čo jej počas života stihol povedať jej domáci miláčik Svedok-rybka.

„Kto dnes za hranice cestuje s istotou, a naopak – koho sa vypytujú, vypočúvajú, zdržiavajú a vyzliekajú na hraniciach donaha?“ Dwight Conquergood

Menovať príčiny „pohraničného teroru“ v Conquergoodovom citáte je azda zbytočné. Mnohí majú skúsenosti s vízovými povinnosťami, tí skôr narodení sa hádam ešte pamätajú na štátne privilégium Karla Gotta cestovať na Západ. Kým súčasnosť svedčí o tom, že Európska únia je dobroprajná voči voľnému pohybu svojich občanov, realita Tibetu, Afriky či Blízkeho východu nám vzápätí otvára oči a vedie nás ku skepticizmu. Štátno-národné a iné medzikultúrne konflikty si naďalej žiadajú svoje obete i svedkov. Ostáva už len čakať, kedy nás ich duchovia prídu opäť na scénu znepokojiť svojou výpoveďou...

Hľadať „javiskovú plnokrvnosť“ všade tam, kde by sme ju očakávali a ona tam chýba, je akiste sklamaním, avšak o to viac by sa mal kritik zamerať na širšie súvislosti, ktoré tvorcov viedli inscenovať a komentovať tieto „nedokrvené spomienky“.

Kým fínski tvorcovia vsadili na hlboko zakorenený „príbeh neznámeho vojaka“ v mysli národa a poukázali na jeho tienisté stránky prostredníctvom multimediálnej inscenácie, tvorivý tím z Pôtoňu si vybral riskantnejšiu, avšak o to autentickejšiu cestu. Nespoliehal sa totiž výlučne na kolektívnu pamäť svojich divákov či vizuálnu veľkoleposť predstavenia, ale pokúsil sa vytvoriť svojbytné dielko, ktoré by komunikovalo minulosť natoľko, nakoľko je to potrebné pre porozumenie diváka z východného či severného Slovenska. Príbehy Zeme pri Hrone majú veľký potenciál dotýkať sa nielen ľudí, priamo zasiahnutých spomínanými udalosťami, ale aj širšej verejnosti, a to obzvlášť v súvislosti slovensko-maďarských vzťahov a nebezpečných prejavov patriotizmu v dnešnej spoločnosti.

MILAN ZVADA
študujúci divadelný kritik na voľnej nohe

V článku sú použité myšlienky z dvoch kníh a jednej eseje autorov:
Benedict Anderson: Imagined Communities: Reflections on the Origin and Spread of Nationalism. Freddie Rokem: Performing History: Theatrical Representations of the Past in Contemporary Theatre. John Sundholm: The Unknown Soldier. In: Collective Traumas.

Dajte mi priestor a pohnem svetom

Ak priestorom je javisko a svetom divadlo, je možné svetom naozaj pohnúť. Divadlo tiež hýbe naším súkromným svetom, svetom v nás. Všetky vzletné myšlienky o divadle však na zem privádza jedna prozaická potreba – mať miesto, kde to divadlo možno robiť. S potrebou zázemia pre vlastné divadlo dosiaľ bojovala i režisérka Iveta Ditte Jurčová. Rozhovor s ňou je o hľadaní priestoru pre tvorbu i spätnú väzbu.

Bola to tvoja túžba, založiť si divadlo?

Zrejme to bola nevyhnutnosť alebo túžba viacerých ľudí. Pred desiatimi rokmi v levickom regióne pracovalo veľa kvalitných divadelných amatérskych súborov. Mohla som si ľudí, s ktorými som chcela spolupracovať, vyberať. Boli to výborní amatérski herci. Nechýbala im ani tvorivosť, ani ambícia. Spočiatku sme skúšali v nevykúrených dedinských kulturákoch (keďže divadelná sezóna v amatérskom divadle a s tým spojená príprava inscenácie začína v zimných mesiacoch), boli sme všetci zabalení do kožuchov, šálov, rukavíc, pili sme horúci čaj a kostýmové skúšky mali veľmi krátky časový interval. Pravdou je však aj to, že sme skúšali omnoho viac ako bolo zvykom v ostatných amatérskych súboroch. Už vtedy vznikala potreba vlastného (vykúreného) priestoru.

A kde vlastne Divadlo Pôtoň vzniklo?

Začínali sme v Zlatých Moravciach a bol to práve priestor, ktorý nás tam ťahal. Už trošku viac tepla v kultúrnom dome, kľúčiky, ktorými sme si mohli kedykoľvek odomknúť a až štyri reflektory. Navyše dobré autobusové spojenie. V tom čase do Pôtone cestovali herci a tvorcovia z celého Slovenska (Liptovský Mikuláš, Rimavská Sobota, Trebišov, Banská Bystrica, Bratislava, Levice atď.). A my sme boli sme stále náročnejší. Nestačili štyri reflektory ani trošku tepla. Tak sme sa presťahovali do Levíc. A niektorí doslovne – zmenili sme aj trvalé bydliská. V Leviciach sme mali podmienky, o ktorých môže snívať len máloktorý amatérsky súbor. Ako to však na Slovensku býva, s príchodom novej riaditeľky kultúrneho domu sa ideálne podmienky zmenili na neznesiteľné. Opäť sa ukázala potreba vlastných priestorov. Prenajali sme si komerčné priestory v centre mesta a koncom roku 2005 sme spustili do prevádzky Divadelný klub Dve slová.

Zdá sa, že priestory sú tvoj osud.

Jednoznačne.

A kedy nastal ten zlom, že ste sa rozhodli profesionalizovať?

Tiež to bola nevyhnutnosť. Nestačilo stretnúť sa raz za čas, chceli sme pracovať systematickejšie. Táto potreba sa vyhrotila ešte viac, keď sme spolu s dramaturgom divadla Michalom Dittem začala študovať na VŠMU. Ďalším dôvodom bolo, že sme sa na ochotníckych prehliadkach stali pre ostatné súbory hrozbou. Rozhodnutie prišlo zvonka aj zvnútra. Keď sme v roku 2003 s inscenáciou Antigona dostali Cenu za tvorivý čin roka, povedali sme si, že to je hranica, ktorú sme dosiahli a treba sa pokúsiť zdolať ďalšiu. Hoci som sa bála, čo sa stane so 14-15 členným súborom, samé od seba sa to vykryštalizovalo. Rozišli sme sa v dobrom a viem, že sa môžem na tých ľudí kedykoľvek obrátiť. Sami sa rozhodli, že s nami nechcú ísť ďalej.

Ty si vlastne celkom vymenila súbor.

Áno, z pôvodného súboru zostali štyria herci, náš riaditeľ a manažér Michal Somoš, Michal Ditte, dramaturg Pavel Graus a ja.

A dnes zápasíš s nedostatkom vlastného a stáleho súboru.

Ustavične zápasíme s fluktuáciou ľudí v Pôtoni. Jedna vec sú priestory, fungovanie organizácie, ktorú vieme zabezpečiť štyria. A druhá vec je herecký tím. Divadlo bez hercov je smiešne divadlo. Neviem, či je vôbec možné mať na Slovensku v nezávislom divadle stály herecký súbor. Už som voči tomu za tie roky skeptická. Zo štyroch hercov, s ktorými sme v roku 2003 začinali, nezostal ani jeden. Dôvody boli rôzne (komerčné záujmy, štúdium, úmrtie, materstvo). Hercom nedokážeme poskytnúť interný pracovný pomer a na druhej strane, ak by sme to dokázali, čím by sme sa líšili od kamenných divadiel? Herec musí hrať v inscenáciách, s ktorými nie je stotožnený, ale dostáva za ne plat. Je to začarovaný kruh. Je veľmi ťažké nájsť ľudí, ktorí by rovnako mysleli. To je podľa mňa úplne najzásadnejšie. Nájsť hercov, ktorí by boli súboru „oddaní“. Zvlášť je to ťažké aj preto, že Pôtoň už má svoju históriu a každý, kto príde, akoby prichádzal do cudzieho súboru, cudzieho divadla, cudzieho prostredia. Našou snahou momentálne je, aby sme spolupracovali s niektorými hercami aspoň na viacerých projektoch. Aby sme sa mohli spoznať, a aby aj oni mali šancu rozhodnúť sa, či chcú pracovať v takomto type divadla. A to je dlhodobý proces. Podarilo sa nám vybudovať si vzťah s Henriettou Rabovou, ktorá s nami permanentne spolupracuje.

Máš pocit, že ťa kategória „nezávislé divadlo“ k niečomu zaväzuje? Čím sa líši od kamenných divadiel?

V Pôtoni máme kumulované funkcie, herec nie je len hercom, manažér nie je len manažérom, režisér nie je len režisérom. Niekedy je to veľmi náročné, ale zároveň je to obohacujúce. Teší ma, ak môžem z času na čas odbehnuť z režisérskej stoličky k výkresom (návrhy kostýmov), k šijaciemu stroju (šitie kostýmov), k vareške (príprava premiérovej recepcie) a či len tak vyjsť na prechádzku (s praktikáblami pod pazuchou). Ale p re mňa je zásadný rozdiel oproti kamennému divadlu v možnosti rozhodnúť sa, či chcem, alebo nechcem ísť do projektu. Zvyšok v podstate funguje ako v kamennom divadle. Máme svoj repertoár, ktorý musíme premyslieť, musíme robiť aj komerčné aktivity, rovnako ako v kamennom divadle. S komerčnou aktivitou musíme byť všetci v tíme vysporiadaní. Všetci musíme vedieť prečo to robíme. Nemusia byť dôvodom vždy len peniaze, môže to byť preto, že chceme osloviť nejakú skupinu, ktorej potom ponúkneme iné projekty.

Napríklad?

Pre mňa sú dôležité vzdelávacie projekty, ktoré v kamenných divadlách veľmi chýbajú. Myslím si, že sme zabudli na to, že diváka si treba vychovať. Sťažujeme sa, že diváci chodia na druhotriedne muzikály a páči sa im to. Ale svojím spôsobom sme za to zodpovední. Ak im neukážeme niečo iné a nenaučíme ich vnímať, divadlo sa vytratí a budeme hrávať iba sami pre seba. Divadelníci si budú hrať iba pre divadelníkov. A v podstate to dnes aj tak funguje. Divadlo sa stáva intelektuálnou záležitosťou a základná funkcia divadla sa stráca. Divadlo by podľa mňa malo byť pre masy a masy by mu mali rozumieť.

A to chceš dosiahnuť vzdelávacími projektami.

Samozrejme, nevidím to ružovo, to by bolo veľmi naivné. Ale myslím si, že je to pre divadlá cesta. Keby sa divadlá zamerali na to, že ľudí treba učiť a stlmili kvantitu svojej tvorby v prospech vzdelávania, tak by sa to po rokoch ukázalo. Aspoň na dvadsiatich divákoch.

Pre teba je možno výchova divákov dôležitejšia preto, že si mimo Bratislavy. Netúžila si niekedy pracovať v Bratislave?

Nie. Bratislava ma fascinovala ako dieťa z dediny. Galérie a múzeá. Mama ma brávala do divadla ... vtedy som tam chcela bývať. Dnes už pre mňa fascinujúca nie je. Bratislava ma unavuje.

Divadlo Pôtoň má za sebou ochotnícku minulosť, ale teraz je to už dlho profesionálne divadlo. Nebojíš sa, že ťa názov Pôtoň stále posúva do kategórie, v ktorej by si nechcela byť?

V istom zmysle je to tak. Veľa ľudí sa nevie zorientovať, či sme profesionáli alebo amatéri. A najmä teraz, keď sme prešli do Bátoviec, sa budú produkcii veľmi ťažko predávať inscenácie. S odštartovaním nového obdobia spojeného s priestorom aj s tvorbou uvažujeme aj o zmene názvu.

Pôtoň sa presťahovala do Bátoviec. Prečo tam?

Divadelný klub nám nestačil. Jednak sme platili vysoké nájmy, jednak nám nevyriešil problém, kde skúšať. Bol to iba prezentačný priestor pre malé produkcie. Už nás prestalo baviť kočovať po Leviciach zo skladu do kancelárie, z kancelárie do klubu a z klubu do prenajatých kulturákov. Okrem toho, že nás to unavovalo, spálili sme veľa nafty. Opäť sme hľadali priestor. Priestor, v ktorom by bolo všetko. Sklady, kancelárie, divadelná sála, štúdio, izby pre hosťujúcich umelcov. Nepodarilo sa nám získať takýto priestor v Leviciach, ale objavili sme kultúrny dom v Bátovciach (10 km od Levíc, smer Banská Štiavnica), ktorý po rekonštrukcii bude plne vyhovovať našim požiadavkám. Získali sme ho od obce do 30 – ročného bezplatného prenájmu. Neočakávame, že za nami budú chodiť masy divákov, ale tí, ktorí si za nami našli cestu do Levíc, nájdu si aj cestu do Bátoviec. Dôležité je, že konečne máme priestor na tvorbu a vzdelávacie projekty.

Stojí ti za to investovať toľko psychických aj fyzických síl do nejakej budovy na dedine?

To neviem. Stále si kladiem otázku, či je toto dobrá cesta a či by nebolo pre mňa lepšie hosťovať v divadlách. Alebo či nerobiť niečo úplne iné ako divadlo. Neviem si na to odpovedať. Ale kolotoč už je spustený a nemôžem z neho vystúpiť, lebo mám zodpovednosť voči ľuďom, ktorí sú v tom so mnou a tiež tvrdohlavosť naplniť ideu, ktorú som si vytýčila. Sú v tom roky premýšľania.

Aká to je idea alebo vízia?

Zostaviť súbor, ktorý bude fungovať aspoň desať rokov. Aby v ňom boli ľudia, ktorí vedia, prečo sú spolu. Aby každý mal svoj jasný cieľ. Aby vedeli, prečo chcú byť v tomto divadle, prečo s týmito ľuďmi.

Máš na mysli vytvorenie komunity?

Podľa toho, čo komunita je. Toto slovo je dnes už sprofanované, všetci sa naň dívajú s odstupom. Nemám na mysli vytvoriť skupinu ľudí, ktorí budu 24 hodín spolu. Je pre mňa iba dôležité pracovať s ľuďmi, ktorých poznám a mám k nim vrúcny vzťah. Aby mohlo fungovať človečenstvo, nielen čisto pracovné vzťahy. Vedieť o sebe, poznať sa, pomáhať si, provokovať sa...

Čiže pre teba je vlastne divadlo rodina.

V tomto zmysle áno.

Myslíš, že si Divadlo Pôtoň v Bátovciach vytvorí také silné meno, že sa dostane do povedomia nielen v regióne, ale aj napr. u Bratislavčanov, ktorí sem prídu za tebou?

Je dobré, aby o sa o nás vedelo. Napríklad kvôli hercom, ktorých chceme pre divadlo získať. Aby vedeli, do čoho idú, aby mali predstavu o našej tvorbe. Z tohto dôvodu je to dôležité. Ale nie je nevyhnutné, aby nás poznala široká verejnosť. Ak chceme robiť vzdelávacie projekty, zameriame sa na určitú skupinu ľudí a budeme ju cielene vyhľadávať, oslovíme ich priamo. Nemusíme byť – a ani nikdy nebudeme známi ako RND. Nie je to mojím cieľom, ani túžbou. Inou témou je povedomie o Divadle Pôtoň u divadelných profesionálov – odbornej verejnosti. Môžeme sa stokrát tváriť nezávislo, avšak vždy budeme závislí na aspoň morálnom ohodnotení svojej práce. Každý očakáva spätnú väzbu, a to nielen od divákov, ale aj od svojich kolegov. V nezávislom divadle je potreba uznania existencie divadla a akceptovanie tvorby a práce o to väčšia, čím menej veľkohubá je reklamná kampaň, masové návštevy divákov či svietielkukjúce mená.

A dostávaš spätnú väzbu?

Veľmi mi chýba otvorená a úprimná diskusia, ktorú som zažila na amatérskych festivaloch. Trvalo mi dlho, kým som sa naučila prijímať kritiku, ale naučila som sa to. Hoci som nikdy nič nehovorila a vraj som tým veľmi rozčuľovala porotu, vždy som si všetko zapamätala a myslím si, že to bolo badať aj na inscenáciách. Medzi profesionálmi je všetko zahmlené, akoby sme sa báli navzájom si povedať „toto sa ti nepodarilo“. Ale veď to je normálne, raz sa niečo podarí, raz nie. Hlavne nech sa hovorí!

Je to diplomacia alebo nezáujem?

Je to diplomacia, tiež je to nedostatok priestoru na publikovanie. Jeden odborný časopis je málo, a pár riadkov v denníku o inscenácii predsa nemôžeme brať ako recenziu, ktorá má za úlohu anylyzovať a pomenovať. Divadelné dianie na Slovensku nie je zmapované. Záujem kritiky sa často obmedzuje na kamenné divadlá, aj to väčšinou bratislavské. Od roku 2003 sme vyprodukovali 7 divadelných inscenácií a realizovali trinásť vzdelávacích projektov pre divadelných profesionálov. V odbornom časopise bol publikovaný jeden článok o vzdelávacom projekte, nevyšla ešte žiadna recenzia. V denníkoch sa objavili 3 recenzie, pokiaľ ten malý priestor možno takto nazvať. Beriem kritika ako partnera, ktorý mi môže pomôcť napredovať. Ako dramaturg zvonka. Pociťujem potrebu mať okolo seba okruh kritikov, ktorí sa budú zvonka dívať na divadlo, a pomenujú akým smerom sa uberá jeho tvorba.

Nemyslíš si, že ty si natoľko režijne a poeticky vyprofilovaná, že bez ohľadu na to,čo ti kritik povie, aj tak si pôjdeš svojím smerom?

Nemyslím si, že som vyprofilovaná. Je tu síce niečo, čo inscenácie spája dohromady, ale pri každej sa snažím o niečo iné. Vždy mám iný cieľ. A vždy príde niečo iné, čo si chcem vyskúšať.

Dramaturg Michal Ditte je častokrát aj autorom, nebojíš sa únavy materiálu?

Môžeme sa veľmi ľahko zacykliť. Ale radi spolupracujeme aj s inými tvorcami, takže ak budeme mať divadlo v takom stave, že budeme môcť pozvať nových ľudí, mladých tvorcov, urobíme to. Zároveň to zabezpečí, že sa my neunavíme a budeme pokračovať ďalej.

Prišla si na VŠMU ako žena s vlastným názorom a aj režijnými skúsenosťami. Mohla ti škola ešte niečo dať?

Keď som išla na VŠMU, v podstate som mala prax za sebou – šesť rokov vedenia súboru. Ale cítila som, že mi chýba teoretické vzdelanie. A to mi škola naozaj dala. Nečakala som, že ma niekto naučí režírovať, asi sa to ani nedá. Zároveň som tam spoznala predovšetkým hercov, s ktorými som si vyskúšala prácu na školskej inscenácii a teraz ich môžem osloviť. Kontakty sú neoceniteľné. Ale znova mi chýbala spätná väzba na inscenácie, otvorené fórum, diskusia. A tá je na škole, v procese tvorby a učenia sa, ešte dôležitejšia ako v praxi.

Musela si ako žena zvlášť bojovať o svoje miesto v divadelnom svete?

Tým sa nezaoberám. V divadle každý musí bojovať o svoje miesto, o svoju pozíciu. Na Slovensku je to zložité. Sme malá skupina ľudí, všetci sa poznáme a preto je prirodzené, že sa spolupráca rieši cez kamarátske vzťahy. Neviem si predstaviť, že by som prišla do nejakého divadla, predstavila im svoj projekt a víziu a divadlo by ma prijalo. Toto by sa malo zmeniť, ak chceme mať všetci rovnaké šance, najmä mladí tvorcovia, ktorí práve skončili školu. Divadlo možno prichádza o mnoho talentov a inscenácie, ktoré by mohli byť provokatívne.

Nevnímaš u seba réžiu ako prejav mužského princípu?

Nie. Veď aj v rodinách viac-menej vedie žena, len sa o tom toľko nehovorí. Ja ako žena-režisérka lepšie rozumiem žene-herečke. Ale predpokladám, že muž-režisér zase lepšie rozumie mužovi-hercovi. Je to prirodzené. Zábrany voči ženám režisérkam možno pramenia z toho, že je to iný spôsob réžie. Premieta sa do neho žena-matka. U mňa určite. Sú to pre mňa dve funkcie, ktoré sa prelínajú a dostávajú sa do práce. Materstvo sa nedá odstrihnúť. Pre mňa je aj súbor ako rodina.

Zhovárala sa Dária Fehérová, časopis KOD 2/2009

Rozprávka o Bátovciach

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna dedinka 10 km od Levíc a volala sa Bátovce. Uprostred Bátoviec bol veľký kultúrny dom, ktorý si nikto nevšímal. A tak pomaly chátral. Raz sa do starého kulturáku pozreli mladí divadelníci z Divadla Pôtoň a rozhodli sa, že ho musia mať. Po dohode s dobrým radným pánom kulturák získali a tak mu zabezpečili šťastný a ruchom naplnený život na najbližších tridsať rokov.

Divadlo Pôtoň plánuje v kultúrnom dome niekoľko aktivít: tvorbu a prezentáciu samotného Divadla Pôtoň, workshopy a vzdelávacie projekty zamerané na rôzne druhy umení a pre rôzne cieľové skupiny a prezentáciu slovenských i zahraničných umelcov. Tieto činnosti si vyžadujú špecifické priestory, preto už teraz prebiehajú na budove rekonštrukčné práce.

Rekonštrukcia má niekoľko etáp. Na prízemí sa bude rekonštruovať veľká sála, kde je javisko a hľadisko asi pre 150-200 ľudí. Na prvom poschodí bude malé štúdio, ktoré bude slúžiť ako priestor na skúšanie a prezentovanie komorných inscenácií a rovnako aj ako pracovný priestor pre workshopy. Na poschodí zároveň budú aj administratívne priestory a 2-3 izby pre hosťujúcich umelcov. Do plánu patrí aj nadstavba, kde by mali byť kapacity na ubytovanie kvôli projektom, ktoré by mohli prísť zrealizovať aj iní umelci a bátovský priestor by fungoval ako ich rezidencia.

Súčasťou rekonštrukcie je aj úprava vonkajších priestorov, budova je obkolesená parkom. Aby sa zútulnili vnútorné priestory, predovšetkým foyer, v ktorom sa stretávajú diváci i herci a spoločne debatujú, scénograf Tomáš Žiška prišiel s myšlienkou pripraviť tu v lete workshop pre scénografov. Nazval ho „Srdce priestoru“ a jeho výsledkom by mal byť priestor ako umelecké dielo.

Napriek prácam na budove Divadlo Pôtoň tvorí aj naďalej. V decembri sa uskutočnilo prvé uvedenie projektu Bez servítky (work in progress). Text predstavujú materiály zozbierané z rozhovorov s herečkami spracované do monológu. V júni Divadlo Pôtoň pripravuje dramatizáciu Švantnerovej Nevesty hôľ ako pouličné divadlo. Zároveň bude pokračovať vo vzdelávacích projektoch a workshopoch pre verejnosť i profesionálov, ako sú Kultúra k Tebe, Rozum a vášeň a Impulz.

A zazvonil zvonec a … Rozprávke hádam koniec nebude, ale zmení sa na realitu.

Dária Fehérová, časopis KOD 2/2009

Shakespeare z Pôtone v Káhire

LEVICE. Nezávislé Divadlo Pôtoň sa už tretí raz zúčastnilo na festivale experimentálneho divadla CIFET v Káhire. Na 20. ročníku uviedlo inscenáciu Ivety Ditte Jurčovej Shake ShakespeaRe_Macbeth ako jedno zo 60 divadiel z 35 krajín sveta a získalo nomináciu na Cenu za najlepší ženský herecký výkon (Henrieta Rabová, Jana Lieskovská, Slávka Daubnerová). Najbližšie sa súbor predstaví s Macbethom na festivale DIV v Trnave 6. novembra 2008.

Denník SME, 30. 10. 2008 | (kul)

Sila rómskeho plaču

Workshop Spievať vie každý sa konal od 12. do 16. augusta 2008 pod vedením Idy Kelarovej a Dezideriusa Duždu ako súčasť projektu Impulz, ktorý levické Divadlo Pôtoň pripravilo pre hercov, študentov herectva a vzdelávaniachtivú verejnosť. Predtým sa uskutočnil aj pohybový workshop pod vedením maďarského choreografa Gábora Godu.

Moje prvé stretnutie s rómskou dušou sa odohralo pred mnohými rokmi na trhovisku Miletičova v Bratislave. V obvyklom huriavku ma upútal zvláštny zvuk. Vydávalo ho asi osemročné rómske chlapča. Chvíľu trvalo, než som si uvedomila, že plače. Bola som zvyknutá, že biele deto väčšinou len akosi fňukajú, vzlykajú. Toto bolo niečo iné. Chlapec bol do svojho žiaľu celko ponorený. Kričal, priam reval, ignoroval akékoľvek spoločenské normy, bol to nezvyčajne intenzívny plač vychádzajúci odkiaľsi z hĺbky duše, z celej bytosti, možno vyjadrujúci bolesť všetkých Rómov a možno všetkých ľudí na tomto svete.

Zhrčili sme sa okolo a vypytovali sa chlapcovho brata či kamaráta, ktorý rozpačito postával obdaleč, čo sa stalo, ako môžeme pomôcť. Na prvý pohľad totiž na plačúcom nebolo vidieť nič mimoriadne. No reve, no, pokrčil ramenami druhý chlapec, akoby na tom naozaj nebolo nič zvláštne.

Plač v našej kultúre znamená slabosť. Z plaču malého Róma však išla ohromná sila. Zaskočila nás a zneistela, lebo sme pochopili, že táto sila je absolútne slobodná a že kašle na všetky zvyklosti aj dobročinné ambície. Čo si máme počať s tým živelným výbuchom? Myslím, že sme všetci vtedy pocítili niečo ako rešpekt pred inou kultúrou.

Pred pár dňami som v Kalinčiakove stála pred skupinou kolegov, zväčša divadelníkov, a mala som, tak ako všetci, celkom sama zaspievať smutnú rómsku pesničku. Vyspievať bolesť dospelého dieťaťa, pre ktoré je tento svet príliš ťažký: Joj mamo, joj mamo, bokhali som... Neskôr som si v internetovom slovníku pozrela, že je to pieseň o hlade. Napodiv, táto informácia nám vôbec nechýbala, všetci sme vedeli, že spievame svojej mame o niečom veľmi smutnom a dôležitom. Až teraz, keď sa pokúšam zachytiť útržky toho, čo sme prežili, uvedomujem si, že sme sa pokúšali vyjadriť niečo z tej istej existenciálnej bolesti, ktorú som kedysi zachytila u malého rómskeho chlapca.

Ani neviem ako, stála som a o dušu spievala po dlhých, dlhých rokoch, sama pred „cudzími“ ľuďmi, a čudovala sa tomu, čo zo mňa vychádza, aký mám silný hlas a odkiaľ sa vlastne ťahá – celkom iste som vedela iba to, že neprichádza z hlavy. A podobne na tom boli ostatní.

To všetko bolo možné iba preto, že sme sa na túto chvíľu už pár dní pripravovali pod vedením „veľkej mamy“, známej speváčky Idy Kelarovej (Som na 80% Rómka, povedala o sebe, jej matka je „biela“). Bezpečne a presne nás viedla od prvých rozpakov, nedôvery a pochybností až po záverečný koncert, na ktorom sme po troch dňoch suverénne a viachlasne „odpálili“ zopár temperamentných aj clivých rómskych piesní. Na to, aby som mohla po dvadsiatich rokoch spievať, som musela prísť do Idinho kurzu. Tak to dnes chodí – vysoko kultivovaní a vzdelaní ľudia musia ísť na workshop, aby si zaspievali, aby sa zasmiali, hýbali sa, aby mohli prejaviť svoj hnev, strach, smútok, radosť a lásku... Aby mohli robiť to, čo mnohí naši menej kultivovaní a vzdelaní rómski spoluobčania robia celkom prirodzene, neorganizovane a so závideniahodnou intenzitou. Teraz by sa hodil pekný idealistický záver: učme sa navzájom! Veľká vďaka tým, ktorí sa o to pokúšajú...

TERRA GRANUS - ZEM PRI HRONE

Režisérka divadla Pôtoň Iveta Ditte Jurčová s tímom absolventov herectva na VŠMU a FDU AU sa rozhodla vydať na púť minulosťou. Našou minulosťou. Tou, ktorú si nemožno privlastniť, pretože je spoločná aj pre ďalšie susedné národy.

Z oblasti dolného Pohronia, ktorého spleť ľudských údelov prebádali, prinášajú inscenáciu, odohrávajúcu sa v rámci niekoľkých okruhov. Prvým boli repatriantské výmeny obyvateľov medzi Maďarskom  a Československom (tzv. Benešove dekréty) po skončení druhej svetovej vojny. Druhý okruh je zameraný na vysídlenie dediny Mochovce v osemdesiatych rokoch minulého storočia pre výstavbu jadrovej elektrárne a tretím okruhom je samotný inscenačný vklad aktérov, ktorí sa s osudmi minulosti museli vysporiadať po svojom.

Dokumentárny obsah prostredníctvom hereckých workshopov rozpracovali do činoherného inscenačného celku, ktorý predstavuje šesť osobných príbehov. Jednotlivé postavy sú z rôznych časových období, no po prvej, monologickej polovici predstavenia, sa začínajú navzájom prepletať a samostatné ľudské obrazy začínajú utvárať rôznorodý celok, ktorý drží pokope vďaka čomusi, čo všetkých spája, no málokto to vidí.

Do stredu javiska je centrovaný vysoký temný múr, ktorý by bol ťažkým orieškom aj pre skúseného lezca. Pred ním stojí žena, nabudená do veľkej miery totalitným entuziazmom, oboznamujúc občanov - divákov o podmienkach, ktoré musia spĺňať, aby ich so sebou nestiahol vír nie najšťastnejších historických udalostí.

„Statkom“ môže napríklad byť len ten, ktorého meno sa nekončí na pár nevyhovujúcich koncoviek a vie zaspievať „tú našu“. Otvára tak dej, v ktorom tehotnej slovenskej žene, čakajúcej maďarské dieťa, treba poriadne vypláchnuť žalúdok alkoholom, aby bola pripravená na trpký život.

Následne odkrýva stále aktuálnu tému konfliktu reality s tradíciou. Muž sediaci na bielom koni na dolnej zemi si jedného dňa zmyslí, že jeho potomkovi sa tak, ako jemu, narodí jediný syn a toho pomenuje Gábor. Niekoľkým generáciám sa praotcova predpoveď vyplní, no práve nášmu „anti-hrdinovi“ sa narodí dcéra. Vysporiadať sa s tým prináša súboj dedenej tradície so súčasnosťou.

Odniekiaľ nikam bezcieľne putujúca rybka, zmietaná nešetrnou manipuláciou s úzkym akváriom sveta, ktorý ju väzní, sa zdôveruje s vlastným tápaním nad zmyslom svojho bytia. Potreba úteku pred skutočnosťou ju chaoticky ženie krajinou jej života stále niekam ďaleko od miesta, na ktoré odmieta pomyslieť.

Tento pocit, ktorý je stále väčšmi aktuálny, nás prenesie až do súčasného hypermarketu, ktorý sa stáva útočiskom mladej ženy, nachádzajúcej v ňom krajší domov, krajší svet, krajší život. Je tam príjemne, útulne a je tam všetko. Dá sa v ňom stráviť víkend s rodinou, večerná prechádzka či odviazané roztopašné nakupovanie. No len dokiaľ nevyhladne peňaženka.

Existenčný problém majú aj novomanželia, nútení nasťahovať sa do malého bytu. Prechod z vidieka na sídlisko nesie ťažko najmä manžel, ktorý si násilne privlečie do bytu strom vlastnej minulosti, aby sa jej nemusel zriekať.

Cukrová vata, na ktorú sa dá aj pri páde z vyšších konárov mäkko dopadnúť, sa rozplynula, ostala v minulosti, z ktorej sa podarilo vytrhnúť len odumierajúci strom. Zasadiť sa však dá nový aj pred činžiakom, len usmernený úzkou kovovou ohradou. Šetrí sa miestom.

Príbehy sa začnú navzájom prelínať, čím sú zúčastnení nútení komunikovať aj napriek medzikultúrnej bariére a nachádzať spôsoby adaptácie, vyrovnania sa s novým „domovom“, aby neostali niekde „na polceste“. Ďalší dôjdu k faktu, že tradícia sa dávno „zasekla niekde pri evanjeliu, pretože všetci zaspali“, a preto sa nevedia pohnúť z miesta. Nuž a z väznenej rybičky je napokon reinkarnovaná stará mama zblúdilej cestujúcej.

Uvedená spleť osudov sa na záver stretne v spoločnom obraze „poslednej žranice“, po ktorej ostane poriadny neporiadok. Predstavenie Terra granus otvára citlivé témy minulosti, ktoré sa dnes väčšiny z nás týkajú rovnako intenzívne ako jeho postáv. Preto sa namiesto polemiky o kvalite hereckých výkonov či režijno-dramaturgickej konštrukcie mám potrebu opýtať: kto tento chaos našej nedoriešenej minulosti bude upratovať?

Vladimír Kivader, FestIn – Bábkarská Bystrica 2008

BÁBKA JE NEKONFLIKTNÝ ČLEN DIVADELNEJ BÚDY

(rozhovor s dramaturgom Divadla Pôtoň Michalom Dittem)

Je náročné založiť v tejto dobe divadlo/divadelnú skupinu?
Založiť v súčasnosti divadelnú skupinu nie je žiadny problém. Ak máte na mysli založenie divadla s právnou subjektivitou. Občianske združenie alebo neziskovú organizáciu je možné zriadiť v priebehu niekoľkých dní. O mnoho väčší problém vidím v udržaní organizácie. Divadlo je predsa len o viac než len jednom človeku, či o správnej rade občianskeho združenia. Sú potrební herci, tvorivý tím, manažment, technická podpora. Aj v tom najmenšom divadle na svete. Či to stíhajú štyria alebo dvadsiati ľudia je v podstate jedno. Divadlo je však ešte navyše taká sviňa, že potrebuje divákov a priestor (priestor na skúšanie, na prezentáciu naskúšaného). Takže pokiaľ nie je pre koho a kde, nastáva otázka, či to naše divadlo, ktoré sme si za pár dní založili, má vôbec zmysel a či by sme nemali ísť radšej robiť niečo normálne. S Divadlom Pôtoň sme v septembri vstúpili do desiatej divadelnej sezóny a konečne s vlastnými priestormi, zatiaľ nič iné, ako divadlo, robiť nemienime.

Aký máte názor na súčasnú divadelnú tvorbu? Skúste pomenovať klady, zápory...
Bolo by to zrejme na mnoho riadkov, preto sa pokúsim parafrázovať OldShetrhandov výrok, keď dal niekomu po papuli: „Ona nie je mŕtva, len spí“ a to ani nie tak s ohľadom na samotnú tvorbu, ale na jej riešenie z hľadiska kultúrnej politiky našej matičky vlasti.

Ako vnímate funkciu bábky v súčasnom divadle?
Napriek tomu, že nie som preborníkom v oblasti divadla hranom bábkami (pričom to nemusí byť len divadlo bábkové), som presvedčený o tom, že bábka by mala byť súčasťou divadelnej inscenácie rovnako ako je herec v činohernom divadle. Na strane druhej, je samozrejmé, že si ráno nesadnete na kávu s Petruškom a nerozprávate sa o jeho depresiách, či o koncepcii pripravovanej divadelnej hry. Rovnako si bábky počas prestávky v kutici nešomrú o akciách v Tescu alebo nenadávajú na neschopného režiséra. Áno, tuším, že za bábkami sú živí ľudia, ktorí vyššie spomínané nelichotivosti určite aspoň z časti vyplňajú, ale pokiaľ stála otázka s ohľadom na samotnú bábku v divadle, vidím ju ako nekonfliktného člena, možno aj zle hospodáriacej a despoticky vedenej divadelnej (národnej či menej národnej) búdy. Člena tichého, čakajúceho na svoj výstup, kedykoľvek a kdekoľvek (pokiaľ mu niekto zlou manipuláciou nezláme nôžku alebo inú časť tela).

Kde sa nachádza ťažisko vašej tvorby? Aké témy sú pre vás zaujímavé a aktuálne? Prečo?
V ostatnom období sú pre nás zaujímavé témy, ktoré vychádzajú z reality. Nie je podstané či je to realita súčasná alebo minulá, celospoločenská alebo komunitná. Ide o samotnú realitu, konkrétnosť, autenticitu. Napriek tomu si nemyslím, že je to dokumentárnosť, pretože aj k tej najreálnejšej realite sa v divadle pridá vždy čosi vymyslené, vykonštruované, niečo, čo sa tú reálnosť snaží povýšiť, alebo naopak, uzemniť. No a zujímavé je to pre nás preto, lebo sme zrejme v období, kedy sa nám tie skrz na skrz vymyslené a vykonštruované diela v dramatickej tvorbe javia byť z hľadiska svojej vymyslenosti a vykonštruovanosti umelé. Ale je to možno len týmto obdobím. Možno o dva roky opäť siahneme do svojej knižnice, ktorá je teraz pod siedmymi zámkami, a vyberieme čosi, čo by sme pred týmto obdobím v žiadnom prípade nevytiahli. Tých autorov a hier sú stovky, tisíce.

Zhovárala sa Monika Kováčová, FestIn – Bábkarská Bystrica 2008

Divadlo Pôtoň obsadilo kultúrny dom v Bátovciach

(rozhovor s dramaturgom divadla Michalom Dittem)

Predstavte nám, prosím, Divadlo Pôtoň.

Divadlo Pôtoň je nazávislé profesionálne zoskupenie. Znamená to, že divadlo je našou prácou a aj to, že nie sme zriadení nejakou štátnou alebo samosprávnou organizáciou. Sme v podstate súkromné divadlo, zastrešené neziskovou organizáciou. Divadlo Pôtoň vzniklo v roku 2000, pôvodne v Zlatých Moravciach (odkiaľ sme sa však po roku činnosti sťahovali do Levíc). Realizujeme vlastné divadelné inscenácie, produkujeme množstvo vzdelávacích projektov v oblasti divadelného umenia určené pre profesionálnych tvorcov, amatérov, ale aj pre pre študentov stredných škôl. Pravidelne prezentujeme svoju umeleckú činnosť pred divákmi v rámci celého Slovenska. V uplynulej divadelnej sezóne sme v rámci svojho programu uskutočnili presne 100 produkcií (divadelné predstavenia, hudobné koncerty, filmové premietania, detské ateliéry a pod.). Navyše sa zúčastňujeme aj divadelných festivalov doma i v zahraničí. V októbri sú to napríklad festival Bábkarská Bystrica 2008, Literárny festival v Žiline a napokon prestížny medzinárodný festival esperimentálneho divadla v Káhire. Divadlo pre nás nie je zábavkou, ale skutočnou každodenou prácou, o čom svedčia i nedávne ocenenia z Monodrama festivalu v maďarskom Egri za inscenáciu Práve teraz! a Cena bratislavského diváka z festivalu Nová Dráma/New Drama 2008 za inscenáciu Terra Granus.

Prečo ste sa rozhodli zmeniť súčasné sídlo divadla?

Naše rozhodnutie ovplyvnila najmä nelichotivá kultúrno-spoločenská situácia v Leviciach a jej riešenie radnými pánmi a dámami. Nechcem hovoriť o financiách, či inej podpore našej organizácie, ale skôr o podpore akotakej, teda najmä tej ľudskej, pretože tá bola v podstate ak nie na nulovej, tak na minimálnej úrovni. To je jeden z dôvodov nášho odchodu z Levíc. Druhým dôvodom je fakt, že za osem rokov našej činnosti sme v Leviciach nenašli vhodé priestory pre všetky naše umelecké aktivity, navyše priestory také, ktoré by poskytovali možnosť vybudovania skladových a kancelárskych priestorov. V Leviciach sme si za komerčný prenájom prenajímali priestor, v ktorom sme sprevádzkovali divadelný klub, v centre mesta sme si prenajímali kanceláriu a na opačnom konci mesta sme mali sklady. Každý deň sme najazdili desiatky kilometrov, každý deň sme boli v meste ako kočovníci. Pre levičanov sme ročne zrealizovali približne 60 kultúrnych podujatí, napriek tomu sme sa tam cítili ako cudzinci. Jednoducho sme nadobudli presvedčenie, že v Leviciach nie sme doma (treba podotknúť, že nikto z nás z Levích nepochádza). Začali sme preto mapovať situáciu v blízkom okolí, hľadali sme vhodné priestory v mnohých obciach. Jednou z obcí, ktoré sme navštívili boli Bátovce. Našli sme tu obrovský kultúrny dom, ktorý má ideálne dispozície stať sa divadelnou budovou. Vtedy sme začali rokovať s pánom starostom a obecným zastupiteľstvom, dali sme vypracovať štúdiu architektovi a pripravili dlhodobý projekt. Ostatné je už, myslím, známe. Divadlo Pôtoň bude mať svoje sídlo v Bátovciach.

Ako hodnotíte spoluprácu s Obecným úradom v Bátovciach?

S obecným zastupiteľstvom sme rokovali iba raz, ale pevne veríme, že pri všetkej transparentnosti a dodržaní všetkých našich dohôd, bude naša spolupráca viesť len k prospešným veciam. S pánom starostom sme sa stretávali častejšie, a teda vie o našich plánoch azda najviac. Nesporne, aj vďaka jeho iniciatíve je to tak, ako to je. Takže spolupráca je do týchto chvíľ bezproblémová. Ale na hodnotenia (obojstranné) si budeme musieť ešte nejaký ten piatok predsa len počkať.

Boli Vám vytvorené optimálne podmienky pre činnosť?

Jedným (pričom nie jediným) dôvodom prečo sme sa rozhodli pre Bátovce je ten, že sa v tomto priestore dá, za provizórnych podmienok a pri drobných rekonštrukčných prácach, pracovať okamžite. Samozrejme, kultúrny dom už má za sebou mnoho rokov bez akejkoľvek investície a je to na ňom znateľné. Suterén, v ktorom by mali byť umiestnené sklady, je mokrý, je potrebná izolácia a absolútna rekonštrukcia. Sociálne zariadenia sú rokmi zanedbané... podlahy, steny, okná, divadelná sála, prístavba, nadstavba, všetko toto je už mimo súčasných štandartov.

Ak chceme, aby bolo z tohto priestoru medzinárodné divadelné a vzdelávacie centrum, tak ako sme sľubovali v projekte, je nutné doň investovať nemalé finančné prostriedky. Samozrejme, je najmä v našom záujme, aby sa tak stalo čo najskôr.

Kedy Vás obyvatelia Bátoviec budú môcť vidieť na doskách nášho Kultúrneho domu, teraz už vlastne na doskách Vášho divadla?

Najbližšie plánujeme odohrať v nových priestoroch inscenáciu Terra Granus. Terra Granus je snová vízia aj reálna dráma Michala Ditteho o živote a divadle v podmienkach provinčného mestečka. Režijné stvárnenie Ivety Ditte Jurčovej charakterizujú originálne herecké výkony a minimalistická, ale vynaliezavá scénografia. Predstavenie sa uskutoční 5. októbra 2008 o 19:00 hod.

Bátovské noviny, zhováral sa Peter Burčo

Pôtoň sa sťahuje

Divadlo Pôtoň sa sťahuje z levického klubu Dve slová do neďalekej dediny Bátovce. V sobotu 27. septembra usporadúva rozlúčkovú párty, na ktorej o 19. 00 uvedie inscenáciu hry Jevgenija Griškovca Práve teraz! v réžii Pavla Grausa.

Denník SME, 25.9.2008 (kul)

V Leviciach už vie spievať každý

Počas troch dní sa účastníci workshopu Idy Kelarovej naučili osem piesní.

LEVICE. Divadlo Pôtoň odštartovalo projekt s názvom Impulz určený hercom, študentom herectva a vzdelávaniachtivej verejnosti. Najskôr sa uskutočnil pohybový workshop pod vedením maďarského choreografa Gábora Godu, minulý týždeň pracovala s ďalšími účastníkmi česká speváčka Ida Kelarová a Desiderius Dužda, spoluzakladateľ skupiny Věra Bílá a Kale.

Workshop s názvom Spievať vie každý vyvrcholil minikoncertom. Za tri dni stihli naskúšať osem väčšinou ťahavých, dojímavých rómskych piesní. Kelarovej išlo o to, aby sa do piesne pretavila potrebná emócia aj bez toho, aby divák poslucháč rozumel textu.

Frekventanti pracovali na emocionálnom otvorení hlasu, dali voľný priechod citom, a tie mali potom pravdivo zaspievať, rozozvučať ich v hlase. Poslucháč teda nemusí rozumieť piesni, ale emócii, ktorú pieseň spracováva. A uverí jej, ak jej verí spevák sám. Po prezentácii účastníkov zaspievala aj Kelarová v sprievode Duždu a vynikajúceho klaviristu Ondreja Krajňáka.

Denník SME | 22. 8. 2008 | Dária Fehérová (Autorka je publicistka)

Divadelné workshopy

Nezávislá Žilina

V pondelok 21. júla sa na žilinskej Stanici začínajú dva divadelné workshopy a potrvajú do piatka. Predskakujú nultý ročník letného tábora nezávislého divadla a tanca Kiosk 2008. Prvý povedie režisérka Iva Ditte Jurčová z Divadla Pôtoň, druhý Tomáš Žiška z pražskej DAMU a kolektívu Mamapapa. Prvá dielňa je otvorená začiatočníkom od 14 rokov, druhá je určená ľuďom od 18 rokov, najlepšie zapojených v umeleckom, umenovednom alebo spoločenskom odbore.

Impulz z Levíc

Projekt Impulz levického Divadla Pôtoň ponúka pohybový workshop maďarského choreografa Gábora Godu Visions & Phenomena. Potrvá od 23. do 27. júla. Performer, choreograf a režisér, zakladateľ vizuálno-divadelnej skupiny Artus viedol workshopy v Maďarsku, Nemecku, v Rakúsku, Švajčiarsku, na Novom Zélande, vo Veľkej Británii a v Izraeli. Na Slovensku sa zameria na scénické haiku - improvizáciu, písanie, tvorbu obrazov, choreografiu, performance.

Levočská dielňa

Zajtra sa v Levoči začína 1. ročník stretnutia amatérskych a profesionálnych divadelníkov na Národnej divadelnej dielni. Chce poskytnúť priestor pre začiatočníkov aj renomovaných amatérskych tvorcov. Dielňa bude pozostávať z piatich tried. Tanečné divadlo povedie Ján Gonščák, pantomímu Juraj Benčík, kabaret Kamil Žiška, autorské divadlo Jozef Krasula, divadlo pre deti a mládež Silvester Lavrík.

Denník SME, 17. 7. 2008 | (kul)

Pohyb v Pôtoni

Cenu bratislavského diváka získalo Divadlo Pôtoň z Levíc

Nová dráma 2008 uvedie Rum a vodku, Piargy aj Terra Granus

BRATISLAVA 4. februára (SITA) - Organizátori Novej drámy / New Drama 2008 zverejnili zoznam súťažných inscenácií, ktoré od 9. do 14. mája ponúkne 4. ročník festivalu. Aj tohtoročná prehliadka súčasnej slovenskej a svetovej drámy prinesie klasiku i alternatívne produkcie. Dramaturgická rada v zložení Anna Grusková, Dáša Čiripová a Peter Scherhaufer vybrala desať festivalových inscenácií spomedzi takmer päťdesiatich hier súčasnej drámy, ktoré uviedli profesionálne divadelné súbory na Slovensku od 15. marca minulého roka. "V porovnaní s minulým ročníkom výrazne narástol počet adaptácií prozaických diel a autorských úprav cudzích textov. Inscenačný prístup je však podľa môjho názoru dosť konzervatívny, aj v prípade takzvaných alternatívnych divadiel," uviedla predsedníčka Dramaturgickej rady festivalu Nová dráma / New Drama 2008 Anna Grusková.

Odborná porota festivalu rozhodne o udelení štyroch festivalových cien: Ceny za najlepšiu inscenáciu súčasnej slovenskej hry, Ceny za najlepšiu inscenáciu súčasnej svetovej hry, Ceny za dramaturgiu a Ceny Prekvapenie Novej drámy. Slovenské národné divadlo bude na Novej dráme 2008 reprezentovať hra Ivety Horváthovej Fetišistky. S inscenáciou Marguerite Durasovej India Song sa predstaví bratislavské Divadlo Aréna. Piargy z dielne Romana Poláka uvedie Divadlo Andreja Bagara Nitra. Slovenské komorné divadlo Martin príde do Bratislavy odohrať hru Rolanda Schimmelpfenniga Predtým / Potom.

Bohaté zastúpenie na májovej prehliadke súčasnej drámy bude mať alternatívna scéna. Phenomenontheatre & Stanica Žilina-Záriečie odohrá prvú časť trilógie Eduarda Kudláča Nakŕm hada na svojej hrudi s názvom Stamina Report. S hrou Christophera McKeya Narodeniny bude súťažiť bratislavské Divadlo SkRAT. Inscenáciu Blaha Uhlára Redukcia (AZAS) uvedie Divadlo Fórum a S.T.O.K.A. Porota pozvala na festival aj Divadlo Kontra Spišská Nová Ves s produkciou Rum a vodka od Conora McPhersona. Herci Malej scény VŠMU v Bratislave ponúknu hru Davida Mameta Sexuálna perverzita v Chicagu. Do úzkeho výberu sa dostalo aj Divadlo Pôtoň z Levíc a hra Terra Granus, ktorú napísal Michal Ditte.

Agentúru SITA informovala Dominika Zaťková z Divadelného ústavu. 4.3.2008

Hľadá sa javisková plnokrvnosť

28. 2. 2008 | denník SME |Oleg Dlouhý Autor je publicista

VLNA INTERVIEW