(Predpremiéra: 30. december 2011, Divadlo Pôtoň, Bátovce, Premiéra: 24. február 2012, Divadlo Pôtoň, Bátovce)

Brutálny príbeh sociálneho, emocionálneho a morálneho úpadku bežnej slovenskej rodiny vzbudzuje hrôzu, ale aj nádej a náhlu potrebu vzájomnosti a ľudskosti. Inscenácia Psota pomenúva a relativizuje zlo i dobro v monumentálne stiesnenej scéne z prázdnych chladničiek. Vychádza z terénneho výskumu, zo slovenských reálií, autentických príbehov a dokumentov z nedávnej minulosti. Nezávislé Divadlo Pôtoň programovo pôsobí a tvorí na okraji – jeho aktivity, prevažne v oblasti autorského divadla, vyústili do vzniku Centra umenia a kreativity v Bátovciach. Inscenácia Psota uzatvára tému chudoby a hladu, ktorou sa tvorivý tím divadla zaoberal od roku 2010.

Inscenácia získala nomináciu na DOSky 2012 v kategórii Najlepšia inscenácia a Najlepšia scénografia divadelnej sezóny.

IMG_1383

Autor: Michal Ditte
Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Videoart: Erik Bartoš, Peter Višňovský
Scénografia: Zuzana Formánková
Réžia: Iveta Ditte Jurčová

Technická spolupráca: Ondrej Remiáš, Martin Novomeský, Štefan Jurča ml.

Dievča: Henrieta Rabová, Chlapec: Marián Andrísek, Žena: Andrea Sabová, Muž: Marián Viskup, Mäsiarka: Daniela Gudabová, Adam: Radko Ligač

Facka od divadelníkov alebo Skutočná psota v Bátovciach

Rok 2010, kedy tvorcovia divadla Pôtoň začali pracovať na svojej najnovšej autorskej inscenácii s názvom Psota, bol Európskym rokom boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Táto téma dala tvorivý impulz pre vznik niekoľkých umeleckých projektov najmä v oblasti filmu. Natočený bol dokumentárny film o chudobe na Slovensku Skryté svety Európy, ktorému predchádzal krátkometrážny dokument, nazvaný jednoducho Chudoba. O rok neskôr dokončil známy režisér Martin Šulík svoj najnovší hraný film Cigán, v ktorom napriek názvu nejde iba o rómsku menšinu, ale o všeobecný problém sociálne slabších jedincov, ktorí sa dostávajú na hranicu znesiteľnosti žitia, chytení v osídlach kapitalistického systému.

Mohlo by sa teda zdať, že táto téma je u nás analyzovaná dostatočne často a nahlas, ale situácia sa nijako nemení a mnohí z nás, ktorí nikdy nenastavili tvár skutočnej biedy, si sotva vedia predstaviť, čo takí ľudia prežívajú. Chudoba je vážnym problémom, nad ktorým sa nechudobní často nezamýšľajú a chudobní vlastne radšej tiež nie. Nevedia, čo s ňou, väčšinou majú minimálne možnosti uniknúť jej, nezriedka sa musia uchýliť k extrémnym riešeniam. Nepotrebujeme poznať štatistiky na to, aby sme vedeli, že v našej krajine sú oblasti s mimoriadne vysokou nezamestnanosťou a naopak veľmi nízkou možnosťou uplatnenia sa, kde ľudia žijú v podmienkach, ktoré len ťažko môžeme označiť za postačujúce pre normálny dôstojný život.

Takouto oblasťou je aj obec Tekovské Lužany, centrum terénnych výskumov inscenátorov Psoty (podobný typ projektov realizovalo divadlo už v minulosti, napríklad inscenáciu Terra Granus, kde bolo terénom dolné Pohronie). Okrem samotného výskumu mala ich práca niekoľko ďalších etáp, od rozhovorov so sociálnymi pracovníkmi, s aktivistami neziskových organizácií, cez štúdium odbornej literatúry súvisiacej s témou, po hľadanie medializovaných príbehov, týkajúcich sa zlej životnej úrovne jednotlivcov či spoločenstiev. Psota by mala byť pomyselnou bodkou za viacerými projektmi, v ktorých sa divadlo Pôtoň kontinuálne zaoberalo témou chudoby, predovšetkým na úrovni aktivít pre žiakov základných a stredných škôl. Za vznikom inscenácie teda stojí dlhodobé úsilie divadelníkov, ktoré vynaložili s úmyslom prezentovať túto pálčivú tému verejne aj v inej forme, než je večerné televízne spravodajstvo či spomínané (nie veľmi známe a slabo propagované, až na Cigána) filmy.

Autentický materiál z terénnych výskumov sa ale do inscenácie nedostal priamo. Rozhovory, stretnutia s chudobou v najdramatickejšej a najčistejšej podobe, boli pod vedením režisérky Ivety Ditte-Jurčovej a dramaturga Róberta Mankoveckého pretavené do podoby klasicky činohernej. Kto čakal dokumentárnosť, náhľad do skutočného sveta, ktorý sa podarilo zachytiť na niekoľkohodinovej nahrávke, musel sa uspokojiť s tým, čo preňho autor textu Michal Ditte extrahoval do podoby dramatického príbehu. Ten bol v konečnom dôsledku nasýteným koncentrátom všetkých menších príbehov, s ktorými sa inscenačný tím pri práci stretol. Žiaľ, kvôli snahe zachovať všetky motívy, z ktorých každý jeden by mohol byť námetom na samostatnú inscenáciu, text nezískal dostatočnú hĺbku, jednotlivé problémy len povrchovo naznačil.

Možno vyjadriť úvahu nad tým, či to nie je trochu škoda a či tým výsledok nestráca na sile výpovede. Realizátori sa pokúsili preniesť osudy ľudí z neosobnej televíznej obrazovky, ktorá nás otupuje a robí ľahostajnými, do divákovej bezprostrednej blízkosti. Tie vzdialené osudy zhmotňujú na javisku ľudia z mäsa a kostí. A hoci sme si vedomí, že ich predlohou je realita, v konečnom dôsledku zvolená forma navodzuje opäť len pocit fikcie. Od tej sa dá odosobniť predsa len ľahšie, než od výroku konkrétneho, hoci neznámeho človeka zo zadnej strany bulletinu, síce len fragmentu, ale predsa zadrapujúceho sa až pod kožu. Pravdou však zostáva, že cieľom inscenátorov nie je poukázať iba na súčasnú situáciu na Slovensku, naopak chcú vyburcovať v divákovi obavy z možnej budúcnosti, nech by sa nám ešte dnes zdala akokoľvek pritiahnutá za vlasy.

Tento futuristický odkaz sa pokúšajú sprostredkovať aj prostredníctvom vizuálnej stránky javiskového diela. Scéna Zuzany Formánkovej, z ktorej napohľad asi najviac srší dlhodobý „zber materiálu “, je vlastne jednoliata stena z množstva starších či novších chladničiek rôznych veľkostí, poskladaných dômyselne ako kúsky lega a to tak, že vytvárajú multifunkčný obytný priestor. Jednotlivé málo priestranné komôrky tohto zvláštneho domu pripomínajú „bunky “, v akých už teraz bývajú študenti či turisti v japonských či čínskych veľkomestách. Nesporne zaujímavé a kreatívne scénografické riešenie v sebe obsahuje všetky miestnosti bežného obydlia a zároveň bezprostredne upozorňuje na stiesnenosť králikárne, v ktorej sa tlačia a koexistujú štyria členovia rodiny. Neprekáža ani istá ťažkopádnosť a po čase aj monotónnosť neustáleho pohybu medzi jednotlivými „kójami “, čo len zdôrazňuje rytmizovaný a stereotypný každodenný chod domácnosti. Konštrukcii aj vo svojej malosti dominuje televízor, ako oltár „lepšieho života “ umiestnený presne uprostred konštrukcie. Vtipná je nahrávka skorších správ zo dňa, kedy sa koná predstavenie, menej veselé je už uvedomenie si absurdného a priepastného rozdielu medzi realitou, ako ju prezentujú televízne celebrity vo všemožných show, a tou druhou … skutočnou.

Dlhá expozícia, v ktorej matka (Andrea Sabová) ešte radostne vykonáva rutinné úkony, navodzuje v divákovi familiárny pocit domova, v ktorom je zatiaľ takmer všetko v poriadku, stačí sa pomodliť, aby anjeliček-strážniček ochraňoval špajzičku. Tak to ostáva, až kým otec (Marián Viskup) nepríde o prácu. Gradácia deja je od tohto momentu intenzívna priamo úmerne degradácii postáv z milujúcich rodičov na ľudské trosky a z hravých detí na traumatizovaných, predčasne dospelých, priskoro zničených jedincov. Zo starostlivej žienky domácej, ktorá z troch ingrediencií ako v začarovanom kruhu dookola kombinuje tých niekoľko možných i nemožných variácií večere, sa stáva zlomená bytosť, nútená zbaviť sa očakávaného dieťaťa. V beznádeji materským mliekom pridája staršie deti i muža, dlho sa vzpiera krajnej možnosti ísť si zarobiť do Rakúska, snaží sa bojovať a keď napokon podľahne, verí, že to bude iba na chvíľu. Vracia sa ale až po rokoch a po nehe manželky a matky už niet ani stopy…

Katalyzátorom jej konania je suseda (Daniela Gudabová), dedinská mäsiarka (rozumej kupliarka), ktorá je archetypálnym stelesnením zla, aké nie je ťažké v takomto prostredí naozaj nájsť. Vzhľadom na jej špecifickú fyziognomickú aj hereckú typológiu je Gudabová obsadená presne, pričom jej autentický prejav, kultivovaný v experimentálnych divadlách Disk a SkRAT, ideálne zapadá do naturalistickej režijnej koncepcie Ditte-Jurčovej, ktorá nič neprikrášľuje, práve naopak. Trochu horšie je to so Sabovou, minuloročnou absolventkou VŠMU, pre ktorú je toľko fáz premeny ženy-matky na ženu-kurvu neľahkou skúškou. Sabová typovo pôsobí viac ako dievčatko a preto sa jej ušla rola veľmi mladistvej mamičky, ktorá jej nie celkom sadla. Hoci cítiť jej intenzívnu snahu stotožniť sa s postavou a diferencovať jej jednotlivé polohy (najviac sa jej darí v odľahčených momentoch na začiatku), najmä záver je v jej podaní plochý, zmena kostýmu a vulgarizácia slovníka nestačia na presvedčivý prerod.

Vyváženejší výkon podáva jej herecký partner ako hlava rodiny. Na Viskupovi zreteľne badať, ako sa z jednoduchšieho, no láskyplného otca a muža pod ťarchou okolností stáva zúfalec, až napokon upadá do totálnej apatie. Spočiatku správny chlap sa v situácii, keď sa naňho zosype náklad biedy, opúšťa, nervózne reaguje na deti a len tak bezprizorne prežíva. Viskup telom aj mimikou znásobuje túto zlovestnú premenu, jeho zúfalstvo je priam hmatateľné nielen v slovách, ale aj v hercovom pohľade.

Najdrastickejší je však vývoj detí. Henrieta Rabová a Marián Andrísek hrajú malé deti až prekvapivo sugestívne, pričom ich hrou aj školou je napodobňovanie rodičov (a iných „vzorov “). To je spočiatku prostriedkom milej komiky, keď skákaním na posteli a krikom napodobňujú zvuky súlože, neskôr už ide o čierny humor, keď syn z plného hrdla opakuje mantru kurva-kokot-piča vo všetkých obmenách, napokon sa smiech zmení na šok, keď si psychicky poznačené dievčatko vedome ubližuje a chlapec najtvrdším slovníkom a drsným konaním dáva mladšej sestre najavo, čo ho naučila ulica. Oplzlý jazyk (prím vo frekvencii použitia malo slovo „čurda “) a snaha absolútne verne vykresliť surovosť prostredia, v ktorom táto sociálna vrstva žije, sa stali pre inscenáciu príznačnými piliermi jej budovania. Naturalizmom presiaknutá takmer nič neskrýva pod rúšku divadelnej metafory a obraznosti, poetické momenty zďaleka prehlušujú tie drsné, či už je to krvácajúce dievča, pomočený otec, alebo „iba “ večera z čistej vody, ktorá sa je z polievkového taniera. Je ťažké určiť hranicu, po ktorú to ešte funguje, pre mňa osobne to bol koitus rodičov a záver, v ktorom zvlčilá rodinka zavraždí mrchu susedu (niežeby si to nezaslúžila) a hostí sa na jej mäse. Tvorcovia možno niekedy až príliš nevyberaným spôsobom naznačujú, že z človeka sa za istých podmienok stáva opäť iba zviera.

Paradoxne najslabším miestom inscenácie je úplný záver, prehnane monumentálny, v ktorom za premietania záberov z koncentračných táborov prichádza po rodinu malý chlapec, spasiteľ v bielom, zvrátený anjel, ktorý s prísľubom pomoci posiela všetkých „do plynu “. Oproti viacerým silným momentom inscenácie (keď rodičia odnášajú bábätko do hniezda záchrany, či keď otec v bezvýchodiskovej situácii pošle aj svoju maloletú dcéru na prostitúciu) vyznieva tento koniec pateticky a násilné moralizovanie prostredníctvom analógie s holokaustom má ďaleko od vyvolania katarzie. Navyše, na rozdiel od hudobného výberu, ktorý inscenácii pomáha a navodzuje atmosféru, videoart (Erik Bartoš, Peter Višňovský) nie je organickou súčasťou celku, ale násilne včleneným prvkom, akosi zbytočným.

Napriek týmto nelichotivým slovám na záver, bez ohľadu na umeleckú kvalitu, však musím konštatovať, že Psota vo mne zanechala stopu, výraznejšiu než mnohé „well-made“ inscenácie. Je totiž istým spôsobom kontroverzná, čo je podľa slov Jana Wericha pre divadlo to najlepšie, čo môže byť. Pretože podľa majstra Wericha o obyčajnej hruške nie je dôvod hovoriť – aby bola hruška zaujímavá, musí vyzerať alebo chutiť ako jablko. Bátovská hruška chutí ako trochu trpkasté jablko, ale inak je vlastne dobrá. Okrem iného preto, že je do istej miery site-specific, keďže divadlo od roku 2009 sídli v obci Bátovce (ktorá je zrejme najmenším strediskom profesionálneho divadelníctva na Slovensku), a prostredie zrekonštruovaného kultúrneho domu na kraji dediny len umocňuje zážitok a pocit, že ľudia z Pôtone vedia, o čom hovoria. Druhým dôvodom, prečo treba Psotu vidieť je, že tému, ktorú veľmi otvorene nastolili títo tvorcovia, slovenské divadlá takmer nereflektujú, a tobôž nie takýmto „polopatistickým “ spôsobom. Použitý prívlastok je dvojsečnou zbraňou namierenou proti inscenátorom Psoty, ale aj za nich. Nemusí totiž byť nevyhnutne hanlivý. A aj keď divadelné predstavenie nemá moc niečo zmeniť, môže aspoň zasadiť semienko pochybností, môže vyvolať rozhorčenie, dať podnet na zamyslenie sa, ba možno dokonca povzbudiť k nejakej forme medziľudskej pomoci. Psota má schopnosť tohto červíčka do hlavy diváka dostať.

Martina Mašlárová, študentka DF VŠMU
KOD 4/2012

 

Pukala ako porcelánová bábika
(reflexia festivalu Dotyky a Spojenia 2012)

(…) Iným príkladom písania pre divadlo je inscenácia DivadlaPôtoň Psota. Jej autor Michal Ditte je s divadlom bytostne spojený a väčšina jeho inscenácií vzniká na základe predchádzajúceho dlhodobého výskumu. Nebolo tomu inak ani pri Psote. Text vznikol z autentických materiálov nazbieraných v levickom kraji. Základnou témou a východiskom textu je čoraz aktuálnejší spoločenský problém – a síce bieda, hmotná núdza, ktorá sa prejavuje nielen v sociálne najslabších vrstvách.

Ditte zobrazil modelovú situáciu bežnej rodiny, ktorá zápasí z nedostatkom a jeho naočividnejším prejavom – hladom. Matka rodiny odloží nechcené narodené dieťa, odchádza na nátlak úžerníčky zarábať si prostitúciou a postupne ju nasleduje i neplnoletá dcéra. Režisérka Iveta Jurčová vychádzala z tej najjednoduchšej tézy, ktorú text ponúka. Zobrazila príbeh priamočiaro až naturalisticky, pričom sa pokúsila o symbolické výstražné gesto v podobe malého chlapca, ktorý predvída zánik nepohodlnej chudoby. Schematizmom nasiaknutý text, ktorý nepracuje z hlbším významom a zjednodušene manipujluje s postavami ako dobrovoľnými obeťami kapitalizmu len ťažko môže priniesť na javisko iný rozmer ako čiernobiele videnie reality.

Výnimočnou je však výtvarná zložka. Scénografka Zuzana Formánková doslova poskladala javiskový obraz z nefunkčných chladničiek. Každé dvere otvárajú iné miesto, zasadzujú situáciu do konkrétneho priestoru. Pracuje s obmedzeným rozmerom, ktorý ale naplní a zhmotní do reálnej podoby. Chladničková koláž už vopred funguje ako sugestívny výpovedný prvok, postupné otváranie do hĺbky ukazuje akúsi spleť malých svetov, ktoré utvárajú nielen modelovú rodinu ale aj dovysvetľuje možné príčiny zmien správania. Chlad, ktorý spotrebič evokuje, sa prenáša na postavy – dehumanizácia spôsobená neukojenou základnou životnou potrebou posúva ľudskú bytosť na úroveň zveri, čo sa naplno prejaví v záverečnej scéne kanibalizmu.

Napriek vizuálnej nápaditosti Psota bojuje s nekritickým odsúdením dnešnej spoločnosti. Zo stavu viní masové komunikačné prostriedky a prílišnú väzbu na materiálne zabezpečenie. Spomínaný terénny výskum sa úplne vytratil, zostali len modelové prvoplánové situácie bez širšieho a hrubozrnejšieho reliéfu. Nesvedčilo tomu ani herectvo postavené na emocionálnej skratke, neosobné  dialógy, ktoré herci nedokázali naplniť konaním. Väčšinou tak prešli k realistickej popisnosti a zbytočnému zdoslovneniu. (…)

Eva Kyselová
Divadelní noviny

 

Zatiaľ buďme vďační aj za ambície
(reflexia festivalu Dotyky a Spojenia 2012)

(…) Kde teda hľadať pozitíva? Určite v inscenácii Psota Divadla Pôtoň z Bátoviec. Ich analýza dôsledkov chudoby na život jednotlivca ponúka až desivé svedectvo o deštrukcii jednej rodiny. Hodnota tejto inscenácie spočíva práve v tom, že jej tvorcovia sa nesnažili estetizovať svoju poetiku len preto, aby finálny tvar zodpovedal konvenciám. Rovnako zaujímavé je narábanie s časom. Hoci celý príbeh reflektuje pomerne dlhé obdobie, vo vnútri sú naopak scény miestami až naturalisticky rozvláčne (čo vôbec nie je negatívum, naopak). V Psote rovnako zaujalo architektonické riešenie scény (autorka Zuzana Formánková). (…)

Miroslav Zwiefelhofer
KOD 7/2012

 

Psota

Kým inscenácia Kukura rieši tému kultúrnej a morálnej krízy na Slovensku, inscenácia Psota Divadla Pôtoň sa zaoberá krízou materiálnou. Nazamestnanosť, neprítomnosť sociálnej politiky a nedostatočná materiálna zabezpečenosť rodín v odľahlých častiach Slovenska sa stali predmetom terénneho výskumu inscenátorov, ktorí z autentických materiálov vytvoril svojbytnú autorskú inscenáciu. Je málo divadiel na Slovensku, ktoré sa vydávajú touto cestou. Tandem Ditte/Ditte Jurčová v úzkej spolupráci so svojím tvorivým tímom pripravil silné a pôsobivé dielo na hranici divadla a dokumentu. Neostali len pri zobrazovaní skutočnosti, mizérie a psoty ľudí na okraji spoločnosti. Inscenácia balansuje na rozhraní žánrov. Dokumentárne, realistické a autentické je vyvažované výraznou výtvarnou štylizáciou scény a postupným spochybňovaním reality javiskového diania, objavujú sa takmer až hororové prvky, kombinované so sci-fi. Aká bude generácia detí, ktoré celý život vyrastali v hmotnom nedostatku bez akýchkoľvek pozitívnych modelov správania? Táto téma sa vlastne dotýka nás vštkých, nejde len o kultúru chudoby, ale o celkovú úroveň kultúry ako takej. Nekultúrnosť, negramotnosť, netolerancia, agresivita, rasizmus, homofóbia môžu a budú bujnieť v takej spoločnosti, ktorá je ľahostajná voči všetkému. Aj toto dielo nastoľuje otázku viny.

Marián Amsler
Programový bulletin Divadelnej Nitry 2012

 

Divadelná Nitra 2012 – Psota

Inscenace Psota nezávislého divadla Potoň se opět inspirovala ve skutečných reáliích a opřela se o dokumentární výzkum v konkrétním slovenském prostředí. Z výzkumu si tvůrci vybrali několik linií lidských příběhů, které zhustili do jednoho kompaktního příběhu.

Stísněnost obydlí tvořeného retrodesigny dvířek lednic a mrazáků odráží podle scénografky   Zuzany Formánkové  nevyhnutelnou potřebu chudých lidí se zásobovat. Není divu, že se modlí k plné spíži, která je jim svatyní. Za dvířky se skrývají prostorově omezené, ale k obyčejnému přežití nezbytné místnosti. Takto pojatá scénografie ve spojitosti s nepříjemným okolím a nepříznivými životními událostmi vyvíjí na postavy tlak.

Ale i v chudé domácnosti se mohou odehrávat běžné rodinné rituály přezouvání bačkor, zavařování jablek, společná večeře i sledování televize. Děti ( Marián Andrísek,   Henrieta Rabová) vedou ve své nevinnosti na pískovišti dospělácké řeči, avšak s jejich přibývajícím věkem a uvědomováním si reality svých činů tuhne úsměv. Nahnutá idylka se bortí s otcovou ( Marián Viskup) ztrátou zaměstnání, musí pečlivě přepočítat, jak dlouho vydrží se zásobami, ale se zjištěným dalšího těhotenstvím manželky ( Andrea Sabová) se vytrácí poslední naděje, že přece jen nějak bude. Jsou ve své situaci natolik zoufalí, že si vzájemně vyjídají špínu za nehty a s posledním pokusem o důstojnost při stolování večeří vodu.

Z domácnosti mizí jakákoliv lidskost, morálka a etika. Další dítě na cestě je třeba řešit. Žena není schopná podstoupit potrat, musí se proto dítěte pod manželovými výhružkami vzdát po narození. V hladových podmínkách pak manželovi se zvrhlou samozřejmostí nabízí k nasycení mléko z vlastního prsu. Z hladu mají přeludy. Ocitají se v neúprosné situaci a normálním způsobem nezměnitelném stavu. Zoufalství přivede ženu k rozhodnutí pro plesnivý chleba uzavřít s vyděračským okolím obchod prostituování vlastního těla. Jejich pokus jít dál a starosti, které musí řešit obyčejní lidé jsou stavěny do kontrastu se sledováním malicherných programů, které produkují bulvární televizní stanice.

Dochází k definitivnímu rozpadu rodiny způsobenému celospolečenskými problémy chudobou, alkoholismem, prostitucí, incesty. Členové rodiny si nepřejí nic jiného než zemřít a znovu se narodit nebo alespoň své životy změnit, ale nátlakem okolí ztrácí svou víru i poslední člen rodiny – dívka, která si i přes brutální naturalistická zvěrstva na ní páchaná uchovávala svou bezbrannost. Bez zábran se dokáží uchýlit ke krajnosti zabití lidského původce svých nesnází. S podkresem zaznívajících klišé, že za morální úpadek jsou zodpovědní všichni, jsou nakonec odvedeni na převýchovu.

Inscenace dává divákovi volný prostor, jak se postavit k tématu, sama nabídne popis, ne odpověď. Inscenátoři byli možná až příliš fascinováni zpracovávaným tématem, že si zapomněli položit otázku po vyznění, a najít důvod, proč by měl divák toto představení sledovat a co by mu mělo přinést. Zůstává otázkou, zda má téma šokovat, zhrozit nebo informovat, vzbudit zájem nebo naopak lhostejnost, takové lidi odsoudit nebo litovat a co s tím dál.

Michaela Malčíková
www.rozrazilonline.cz

 

Rany doby rozmokvali javisko

(…) Kukura aj Ditte bez servítky

Slovenské divadlo reprezentovali v hlavnom programe festivalu inscenácie Kukura, Psota a Sedem dní do pohrebu. Vybral ich režisér Marián Amsler, čerstvý držiteľ ceny Dosky za réžiu Pohanov v SND. Slovenskému divadlu chýba podľa Amslera neľútostné účtovanie s prítomnosťou. Divadlo prestáva byť aktuálne, pričom obchádzanie pálčivých tém je podľa neho alibizmom divadelníkov, ktorí nechcú nikoho nahnevať, uraziť, ale predovšetkým nechcú stratiť diváka. Vybrané festivalové kusy do tejto šablóny, našťastie, nespadali. (…)

Ako šok zapôsobila inscenácia Psota Divadla Pôtoň z Bátoviec, ktorá na javisko preniesla život slovenskej spodiny v neprikreslenej expresívnej autentickosti. Materiálna kríza sa v nej cez krízu inteligencie prepracovala až ku kríze bazálnej ľudskosti. Obrazy tyranie striedali výjavy úžerníctva, vyjedania kontajnerov, zanedbávania detí, vyhodenie dieťaťa do kontajnera, incestov, prostitúcie, kanibalizmu. Nechýbalo nič, s čím by Slovensko nemalo svoje skúsenosti. K sugestívnosti inscenácie dopomohla scéna Zuzany Formánkovej, zložená z desiatok chladničiek, z ktorých každá za svojimi dverami ukrývala funkčný priestor či artefakt. Záver nebol vonkoncom nereálnym kontrapunktom, pretože nápad s búraním obydlí si po francúzskej vláde, zdá sa, osvojuje aj časť slovenskej politickej scény. (…)

Peter Scherhaufer, divadelný kritik
.týždeň

 

Slovenské texty na slovenských javiskách – všade dobre, doma najlepšie…
(niekoľko otázok bez odpovedí)

(…) O návrate k soc-realizmu

Divadlo Pôtoň patrí k špecifickým zoskupeniam, ktoré si programovo ide vlastnou cestou a dá sa povedať, že jeho tvorba je bytostne spätá s konkrétnym regiónom. Inscenácia hry Michala Ditteho Psota teda presne zapadá do dramaturgie divadla, sleduje jeho tematickú líniu a potvrdzuje i osobitosť divadelných výsledkov.

Hra vznikla na základe terénneho výskumu levického kraja, autor teda spracoval autentické materiály, ktoré získal naprílad aj z rozhovorov s obyvateľmi. Inscenácia zavedie diváka do obyčajnej rodiny s dvomi deťmi, ktorá alarmujúco zápasí s hmotnou núdzou. Enormne zhoršujúci sa stav, ktorý podporí i nechcené tehotenstvo, nezamestnanosť rodičov a hlad detí, vedie k radikálnemu riešeniu. Matka a dcéra postupne odchádzajú zarábať peniaze prostitúciou, ku ktorej ich donúti úžerníčka mäsiarka. Symbolickým zavŕšením možno príliš naturalistického obrazu životnej reality sa stáva scéna zavraždenej mäsiarky ako memento spoločnosti, v ktorej jeden hladuje a druhý jedlo vyhadzuje. Text je silne schematickým náhľadom na danú problematiku, oklieštený do podoby akejsi novodobej morality, keď matku, ktorá odloží dieťa, dobehne jej vlastné svedomie v podobe malého chlapca – zrejme syna. Tematické i formálne zjednodušenie ešte podčiarkuje modelová situácia, keď tou, kto musí vykonávať ponižujúce a neľudské povolanie je žena a matka. Nejde ani o čierno-biely obraz chudobnej rodiny, ktorá sa snaží, ale prostredie, v ktorom žije, jej nepraje a nedáva iné možnosti. Ten obraz je skôr čierny a biely – na jednej strane ukazuje nekritický súcit s obyvateľmi postihnutými chudobou a hladom, na druhej strane zasa riešenie v podobe hromadnej deratizácie. Plochý náhľad podporí ešte aj použitie sekvencií z relácií súkromnej televízie. Je evidentné, že sa tým kritizuje kapitalizmom nasiaknutý životný štýl, keď v rodine síce nie je na chlieb, ale televízia áno. Trochu zbytočne opisné, podobne ako mnohé situácie ukazujúce narastajúcu agresivitu a zvrátenosť vo vzťahu detí, jadrné a realistické opisy matkinej novej práce.

Obrovským pozitívom, ktorý inscenáciu vlastne zachránil od ukrutnej predvídateľnosti, je výtvarné riešenie. Scénografka Zuzana Formánková využila nefunkčné chladničky, z ktorých dômyselne poskladala trojrozmernú stenu, každé z dverí jednotlivých chladničiek otvárajú rôzne svety – byt rodiny, detskú izbu či spálňu, detské ihrisko. Scéna pôsobí mimoriadne silným dojmom, ukazuje hĺbku hracieho priestoru a zároveň dotvára realistický mikrosvet deja. Dá sa povedať, že ide o precíznejší výklad výtvarnej ako textovej zložky. Prázdna chladnička nie je len metaforou hladu a stiesnenosti, s ktorým sa rodina stretáva, ale odkazuje napríklad aj na otupenie súcitu či humánnosti. Je dôležité, aby divadlo komunikovalo s divákom aj tieto nepríjemné aktuálne témy, ktoré sa môžu dotýkať každého z nás. Keď je to ale to jediné, čo v danej chvíli inscenácia prináša, zdvojuje tak len informácie, ktoré visia vo vzduchu.

Eva Kyselová
Javisko 2-3/2012

  • Dotyky a Spojenia 2012, Martin (Slovensko)
  • Divadelná Nitra 2012, Nitra (Slovensko)
  • Nová Dráma 2012, Praha (Česká republika)
  • Slovenské divadlo v Praze 2013, Praha (Česká republika)
  • Divadlo bez Granic 2013, Cseszyn (Poľsko)
partner_mksr