(Premiéra: 13. apríla 2019, Divadlo Pôtoň, Bátovce)

Scénická esej Pastierska symfónia vznikala na základe tém, ktoré ponúka klasická slovenská dráma z minulého storočia odohrávajúca sa v prostredí Demänovskej doliny – Bačova žena. Príbeh hrdinov zo Stodolovej reemigračnej drámy sa v kompozícii Divadla Pôtoň transformuje do prúdu asociatívnych obrazov národnej a kultúrnej identity, mytológie a kolektívnej pamäte. Krátka lokálna legenda sa premieňa na správu o civilizácii. Civilizácii, ktorá zostala zakliesnená nielen v geografickom, ale najmä v myšlienkovom a hodnotovom mŕtvom bode, na rázcestí medzi zánikom a znovuzrodením. Scénická esej odkazuje na vzťah človeka k prírode, tradíciám, kultúre, náboženstvu a rituálom, obnažuje národnú pamäť, folkloristický sentiment a úpornú snahu zachovávať pozostatky našej predhistórie. Rekonštrukcia minulosti sa prelína s analýzou prítomnosti a na pozadí starého defragmentovaného príbehu prebieha konfrontácia so súčasnosťou.

Réžia: Iveta Ditte Jurčová
Autori projektu: Michal Ditte, Iveta Ditte Jurčová
Dramaturgia: Marek Godovič
Libreto: Michal Ditte, Iveta Ditte Jurčová, Katarína Caková
Pohybová spolupráca: Robo Nižník
Hlasová príprava: Ivana Mer
Hudba: Ivana Mer & Cristian Estrella
Produkcia: Monika Škojcová, Michal Ditte, Kristína Rigerová
Svetelný dizajn: Michal Ditte
Výtvarný koncept: Katarína Caková, Iveta Ditte Jurčová
Výtvarná realizácia: Katarína Caková
Technická realizácia: Horácké divadlo Jihlava, Hliníkové konštrukcie, s.r.o.
Výroba kostýmov: Horácké divadlo Jihlava a Elena Maťová
Účinkujú: Filip Jekkel, Ela Lehotská, Robo Nižník, Natália Puklušová,
Ľubomír Raši

 

Fotografie: Ľuboš Dobias, Radovan Dranga

Video nie je k dispozícii

Z poznámok k tvorivému procesu.
Pokúšame sa o vytvorenie svojbytného jazyka, opierajúc sa v práci (v procese tvorby) o metódu introspekcie. Skúmaním vzťahu medzi človekom a prírodou, človekom a vierou, jednotlivcom a spoločnosťou, na pôdoryse jednoduchého príbehu, sa pokúšame vyabstrahovať univerzum a z jeho esencií vytvoriť nový mýtus.
Inakosť je obohacujúca. Skúmame osobné hranice a priepustnosť. Nerešpektujeme zaužívané hierarchie v tíme, každá funkcia je spochybniteľná. Koncept inscenácie vzniká v procese kolektívnej tvorby s výrazným autorským vkladom performerov. Vyznávame eklekticizmus ako princíp tvorby a zdroj pre vytvorenie kompaktného jazyka. Skúmame možnosti komunikácie s divákom nielen v zmyslovej, ale predovšetkým v asociatívnej rovine, v spoločnom prepojení univerzálnych kultúrnych odkazov.

 

Všetko sa to zmenilo asi pred 10 000 rokmi, keď sapiens začal takmer všetok svoj čas a úsilie venovať manipulácii so životom niekoľkých živočíšnych a rastlinných druhov. Od východu slnka až do jeho západu začali ľudia druhu sapiens siať semená, zavlažovať rastliny, vytrhávať zo zeme burinu a vodiť ovce na lepšie pastviny. A mysleli si, že táto práca im zabezpečí viac ovocia, obilia a mäsa. (Yuval Noah Harari: Sapiens – Stručná história ľudstva)

Liptov sa v 13. storočí stal cieľovou destináciou viacerých kolonistov. Okrem obyvateľov prichádzajúcich z územia dnešného stredného Slovenska tam prichádzali aj Nemci, ktorí získali povolenie „hľadať rudy a kovy“.

Neskôr prišli kolonisti aj z iných krajov, a to z Poľska a východoslovanského územia, najmä z Ukrajiny. Od 13. do 18. storočia prúdili cez Liptov všetky tri hlavné valašské kolonizačné vlny.

 

Pastieri, (v latinských prameňoch označovaní ako Valachi), prichádzali postupne so svojimi stádami z východných oblastí Karpát.

Ich pôvod bol rozmanitý, z jazykového hľadiska niesli so sebou nárečové prvky, ktoré poukazujú na ukrajinské, rumunské, poľské a maďarské etnikum. Valasi doniesli na naše územie nové, dovtedy nepoznané spôsoby salašného chovu oviec, špecifické hospodárenie pri spracovaní mliečnej produkcie. Pastierstvo zásadne ovplyvňovalo spôsob života a zohralo významnú úlohu v tradičnej ľudovej kultúre. Pastierske stavby, charakteristické artefakty, odevné doplnky ovčiarov, predmety pastierskeho výtvarného umenia a folklórne prejavy formovali ľudovú kultúru. V súčasnosti je ovčiarsko-valaská kultúra unikátom a špecifikom tradičnej ľudovej kultúry Slovenska.

 

Keď v prvej polovici a koncom 19. storočia silnel na Slovensku maďarizačný vplyv, Liptov sa stal pilierom úsilia o zachovanie slovenskej svojbytnosti. Vďaka osvieteným literárnym duchom, ktorých zrodil Liptov neúrekom, ostala jeho ľudová kultúra (až na malé výnimky) čisto slovenská. Tvorba niektorých básnikov znárodnela a v adaptovanej podobe sa preniesla do ľudovej piesne. Pre zachovanie kultúrnych tradícií Liptova znamenala stavba železnice z Bohumína do Košíc (1869 – 1872) úplnú „pohromu“. Hoci jej stavba mala veľký hospodársky význam, zapríčinila, že obyvateľstvo mnohých obcí zmenilo spôsob svojho zamestnania. A tak najmä obce, cez ktoré železnica viedla, strácali svoju osobitú tvár, život v nich sa paušalizoval a iba v niektorých sa v plnom rozsahu zachovala čistá, pôvodná ľudová kultúra. (Svetozár Stračina)

 

Za môjho bačovania medveďou bolo a vlkov. A keď začali košiar obchádzať, nebola to veru zábava. Taký medveď ti je ako človek, na starobu je sprostý, oči mu odišli, celý bou sivý, len čuch mu ostau a z hory rovno medzi ovce a ku mne, tak pomaly išieu, ovce ho ani nebáli, vycítili, že sa ho už ani netreba obávať, že je nanič medveď. A mne ti ho tak bolo ľúto. Chlapčisko čo vedľa mňa stálo, za honelníka sa učiu, že vraj sváko poďme za ním, ja by som chceu ho ešte raz tak zblízka vidieť. To ti však nie je len tak na obzeranie, on už potrebuje len pokoj. Chudák to bou. Z rozprávania baču Martina Kľauču Beľaja (Iveta Zuskinová: Liptov)

 

Medveď v porovnaní s inými zvieratami dosiahol v slovanskej mytológii akýsi zvláštny status výnimočnosti. Ľudia medveďa obdivovali pre jeho silu, schopnosť zimného spánku, ktorý si vysvetľovali ako umretie a vzkriesenie. Medveď bol považovaný za neporaziteľnú šelmu a za Boha. V ústnych európskych tradíciách sa medvediemu samcovi prisudzuje túžba po ženách, ktoré unáša a má s nimi deti. Žena v náručí medveďa sa stáva šelmou, ktorá obráni svoje mláďatá, aj keď jej hrozí istá smrť.

Postupne sa aktívna rola medveďa strácala. Stal sa z neho múzejný exponát, alebo predmet atrakcie v podobe cirkusových vystúpení. Napokon skončil ako detská hračka. Niekedy, keď  detstvo končí a mladý chlapec alebo dievča svojho medvedíka opúšťajú, berú si ho rodičia, opravia ho a uložia ho tak, aby ho nemohol vytiahnuť zo skrine alebo podkrovia, ak by psychologicky oslabený adolescent, ktorý pociťuje obrovskú potrebu bezpečia, žiadal svoje staré hračky späť.“ Medveď tak v priebehu času prešiel veľmi markantnou zmenou.

„Kruh se tak zjevně uzavřel a medvěd se stal opět tím, čím byl již před nějakými 30 000, 50 000 či 80 000 lety, totiž společníkem člověka, jeho příbuzným, předkem, dvojníkem, a možná i ochranným bohem či božstvem.“

 

Zabíjením medvěda, svého příbuzného, svého obrazu, svého prvního boha, člověk již dlouhou dobu zabíjí vlastní paměť a více či méně symbolicky i sám sebe. (Michel Pastoureau: Medvěd. Dějiny padlého krále)

 

Konečně: co ještě zbylo k obětování? Nebylo třeba nakonec obětovat vše útěšné, svaté, hojivé, veškerou naději, veškerou víru ve skrytou harmonii, v budoucí blaženství a spravedlnost? Nebylo třeba obětovat boha samého a, z krutosti vůči sobě, uctívat kámen, hloupost, tíhu, osud. Nic? Obětovat boha pro Nic – toto paradoxní mystérium poslední krutosti zůstalo vyhrazeno pokolení, jež právě přichází: my všichni už něco z toho známe. (Nietzsche: Mimo dobro a zlo)

 

Říkáš mi, že už nežiješ v čase. My jsme čas, ve kterém žijeme. Žijeme ve třech momentech: očekávání, pozornosti a paměti, a jeden nemůže existovat bez druhého. Nedokážeš se upínat ke své budoucnosti, protože jsi ztratil svou minulost. A to, že víš, co udělal Julius Caesar, ti nepomůže zjistit, co musíš udělat ty.

 

Moje paměť se skládá z článků jako tasemnice, ale na rozdíl od ní nemá hlavu, krouží labyrintem, jakékoli místo by mohlo být začátkem či koncem cesty. Musím čekat, až vzpomínky přijdou samy od sebe, podle své vlastní logiky. Takhle se chodí v mlze. Na slunci vidíš věci z dálky, a můžeš se tedy rozhodnout, že změníš směr právě proto, aby ses setkal s něčím určitým. V mlze ti něco či někdo kráčí vstříc, ale ty nevíš, co nebo kdo to je, dokud není blízko tebe. (Umberto Eco: Tajuplný plameň kráľovnej Loany)

 

A konečně znaky umění nám dávají čas znovu nalezený, absolutní původní čas, který obsahuje všechny ostatní časy. Přestože má každý znak svou zvláštní časovou dimenzi, přesahuje také na jiné linie a účastní se jiných dimenzí času. A v absolutním čase uměleckého díla se všechny ostatní dimenze sjednocují a nacházejí sobě odpovídající pravdu. (Gilles Deleuze: Proust a znaky)

 

Slovenské ľudové píšťaly tvoria najosobitejšiu a najrozsiahlejšiu skupinu slovenských ľudových hudobných nástrojov. Ich význam v slovenskej ľudovej hudobnej tradícii je daný typologickými zvláštnosťami. Je ich 103 typov, čo tvorí 51,45 % nášho ľudového inštrumentára. Podstatná časť aerofónov je spojená s pastierskou tradíciou na Slovensku. Najrozsiahlejší repertoár mali ovčiari. Hudobné nástroje riadili v minulosti celý denný režim na salaši. Pastieri okrem funkčne viazanej nástrojovej hudby signálov, dorozumievacích a kontrolných zvukových prejavov vytvorili bohatú paletu piesňových a nástrojových prejavov. Intimita rozjímania, expresívne výpovede, nápevy, rozpustilá tanečnosť prejavov sú výrazom vnútorne široko štruktúrovanej umeleckej tvorby.

 

Pastieri sú nositeľmi magických praktík, ktoré sú úzko zviazané so zvukom nástrojov. Na prvý výhon sa musí bača vybrať na vopred na lúky pred kŕdľom oviec a veľkým bičom, mohutnými výstrelmi zahnať z lúk zlých duchov a škodlivé sily, choroby a lúky otvoriť, vyvolať miazgu, podnietiť rast trávy a prebudiť vegetáciu. Zvuk biča mal ochrannú funkciu. V tomto zmysle sa používal v svadobnom sprievode a mal odvrátiť zlo. (Oskár Elschek: Slovenské ľudové píšťaly)

 

Kult stromu súvisel logicky aj s koncom života človeka. Ide najmä o chápanie stromu ako sídla duší predkov, ako dočasného sídla duší zomrelých a sprostredkovateľa medzi človekom a nadprirodzenými bytosťami. Kult stromu sa v súvislosti s pochovávaním prejavuje v rôznych podobách, či už samotným pochovávaním pod stromy, v lesoch, s označovaním hrobov stromom až po využívanie ochrannej moci dreva v pohrebných rituáloch. Kult stromu a pochovávanie mimo cintorínov sú známe aj v iných etnických skupinách, u Slovanov a konkrétne na Slovensku, najmä v lesnatých oblastiach, sa prejavil markantne a miestami dlho pretrvával. Strom je jedným z najstarších označení hrobu. (Zdenka Rózová, Denisa Halajová, Mária Bihuňová: Symbolika a liečivé vlastnosti stromov)

 

Za minulý rok na Slovensku vyrúbali 9,3 milióna kubických metrov dreva. To je zhruba 9,3 milióna stromov – keď objem prepočítame na smreky vysoké 20 metrov s priemerom kmeňa 40 centimetrov vo výške hrude (stromy s väčším priemerom kmeňa majú výrazne väčší objem). Viac ako polovicu takto prepočítaných stromov vyrúbali v štátnych lesoch.

Ako píšu štátne Lesy SR na svojom na svojej internetovej stránke: „Drevo je úžasná hmota s históriou a vôňou lesa. Je zhmotnením večného príbehu lesa. Predstavuje hodnotu dedičstva generácií lesníkov“. Pohľad na štatistiky ukazuje, že hodnota dreva je dnes najmä tabuľková.

 

Gitara, predtým než sa stala nástrojom, bola stromom, v ktorom spievali vtáci. Drevo vedelo o hudbe dávno predtým, než sa stalo nástrojom. (Atahualpa Yupanqui)

 

V horských podmienkach Liptova najrozsiahlejšie pasienkové plochy predstavovali hole. Pôvodne sa pod názvom hoľa všeobecne rozumel len prirodzený pasienok nad lesným pásmom. Postupne, zásahom človeka sa plochy hôľ rozširovali na úkor lesov, čím sa horná hranica lesov znižovala. Od začiatku 20. storočia začali pastieri opúšťať vysokohorské pasienky, ktoré sa zalesňovali, aby sa zvýšila produkcia dreva a skvalitnilo hospodárenie Štátnych lesov. V päťdesiatych rokoch 20. storočia bol zriadený Tatranský národný park a v Tichej a Kôprovej doline bola vytvorená prírodná rezervácia. Národný park Nízke Tatry bol vyhlásený už v roku 1978 a s výmerou približne 73-tisíc hektárov je to jeden z dvoch najväčších národných parkov na Slovensku.

 

V dôsledku veľkoplošnej ťažby horských lesov sa za posledných 13 rokov východná časť Nízkych Tatier, spravovaná predovšetkým štátnymi lesmi, premenila doslova na mesačnú krajinu. Vznikli tu stovky kilometrov nových ciest a zvážnic, ktoré natrvalo zjazvili doteraz neprístupné, odľahlé a prekrásne závery dolín, najmä v okolí hlavného hrebeňa kráľovohoľských Nízkych Tatier. V súčasnosti živelná výstavba lesných ciest sprístupňuje posledné odľahlé závery dolín pre ťažbu a developerské aktivity sa uskutočňujú šialeným tempom bez ohľadu na existenciu národného parku. Pribúdajú megalomanské projekty v Demänovskej doline, nové hotely, penzióny či zjazdovky.

Pralesové zvyšky Kilianka a Zámostská hoľa, nachádzajúce sa priamo v národnom parku, boli buď vyťažené alebo ťažbou zasiahnuté tak, že museli byť zo zoznamu pralesových zvyškov vyradené.


 

Nebo nemáme si snad jejich přání nemít “paměť”, nezaznamenávat čas a snášet jej pouze jako jeden rozměr své existence, aniž by jej však inteorientovali, změnili ve vědomí, vysvětlit jako dychtivou touhu po ontickém, jako vůli být stejně jak jsou archetypální bytosti, jejichž gesta bez ustání opakují? Touha odmítnout historii a uzavřít se do nekonečného opakování archetypů, vlastní člověku v tradičních společnostech, svědčí o jeho žízni po reálném a jeho hrůze, že bude zavalen bezvýznamností profánní existence, a tím sám sebe “ztratí”. Koneckonců, tento profánní svět netvoří “svět” v pravém smyslu; ale je tím, co je povýtce “neskutečné”, nestvořené, neexistující, prázdné… Toto chování je výrazem zoufalé touhy neztratit kontakt s bytím. (Mircea Eliade: Mýtus o věčném návratu)

 

Bulletin zostavili: Marek Godovič, Iveta Ditte Jurčová, Michal Ditte

Jazyková redakcia: Monika Škojcová

Grafický dizajn a layout: Katarína Caková

Autor fotografií: Radovan Dranga, Ľuboš Dobias

Divadlo Pôtoň, Bátovce, 2019

BatovcePlagatovkyFB-8

Michal Ditte

Dramatik, dramaturg a projektový manažér. Absolvent  Divadelnej fakulty VŠMU Bratislava v odbore divadelná dramaturgia. V roku 2000 spoluzakladal nezávislé Divadlo Pôtoň, v ktorom je od roku 2003 na pozícii dramaturg. Po roku 2006 pracoval aj ako redaktor časopisu Javisko a ako projektový manažér festivalu Scénická žatva v Martine. Externe spolupracoval s viacerými kultúrnymi organizáciami na pozícii lektor vzdelávacích aktivít, najmä v oblasti kreatívneho písania a kultúrneho manažmentu. Od roku 2011 je riaditeľom Divadla Pôtoň a koordinátorom siete nezávislej kultúry na Slovensku – Anténa. V roku 2013 sa stal členom redakčnej rady časopisov Javisko a Kultúrny kyslík!.

Michal Ditte je autorom viacerých divadelných hier, ktoré boli okrem domovského Divadla Pôtoň uvedené v Slovenskom komornom divadle, Slovenskom národnom divadle, Bábkovom divadle Žilina a Bábkovom divadle na Rázcestí. Okrem divadelnej tvorby sa venuje aj tvorbe pre rozhlas a televíziu.

Iveta Ditte Jurčová, režisérka

Absolventka Divadelnej fakulty VŠMU v Bratislave, odbor Divadelná réžia. Je zakladateľkou, umeleckou šéfkou a režisérkou Divadla Pôtoň v Bátovciach. V svojej tvorbe sa zameriava predovšetkým na súčasné spoločenské témy. Meno režisérky Ivety Ditte Jurčovej je úzko späté najmä s režijnou tvorbou v Divadle Pôtoň v Bátovciach. Ide o špecifický typ divadla, ktoré programovo sídli na slovenskom vidieku a zameriava sa na tvorbu inscenácií, ktoré vychádzajú z terénneho výskumu, s dominujúcou pálčivou spoločenskou tematikou (národná identita, sociálna stratifikácia). Spoločné inscenácie v tandeme s Michalom Ditte, ktoré vždy tvorili gros repertoáru divadla, spája zmysel pre svojbytnú metaforu a poetickosť. Dvojica sa pri inscenovaní neraz opiera o vlastné terénne sociologické či etnologické prieskumy problematiky. Takýto inscenačný postup využila napríklad v inscenácii Terra Granus. Tá zachytáva spomienky a udalosti jednej dediny, ktorú presídlili kvôli výstavbe atómovej elektrárne, alebo v inscenácii Psota, ktorej predchádzal etnologický výskum sociálne najslabších vrstiev.

Pre režijné postupy Ditte Jurčovej je charakteristické oscilovanie medzi realizmom až naturalizmom a silným zveličením kryštalizujúcim do grotesky. Reálne mieša s ireálnym, tradičné s moderným, symbolické s konkrétnym, aby na divadelné javisko preniesla skutočnosť, najmä tú problematickú. Jej inscenácie stavajú na premyslenej vizuálnej koncepcii a výraznej imaginatívnosti a podporujú komunikatívny zámer tvorcov.

Výber z tvorby a ocenení: W. Shakespeare – M. Ditte: Shake ShakespeaRe_Macbeth (udelené tri nominácie na herecký výkon, Cairo international festival for experimental theatre 2008), M. Ditte: Terra Granus (Nominácia na cenu Grand Prix Nová Dráma 2008, Cena bratislavského diváka – Nová Dráma/New Drama 2008), M. Ditte: Psota (Nominácia v kategórii Najlepšia inscenácia divadelnej sezóny – Dosky 2012), M. H. Šahanský: Krajina nepokosených lúk (Nominácia na cenu Grand Prix Nová Dráma 2014), Miracles (Nominácia v kategórii Mimoriadny počin v činohernom divadle – Dosky 2017), Americký cisár (Najlepšia inscenácia sezóny – Dosky 2018, nominácia na Cenu Dosky 2018 v kategóriách – najlepšia inscenácia, najlepšia réžia, najlepšia scénografia).